Pýtam sa na teba ako na ľahkú drogu -nesmelo. Ešte nie tak celkom mi patríš, ešte stále si umývaš chrbát v inej kúpeľni, voniaš inou avivážou a veci nemáš v skrini poukladané mojou rukou. Polemizujem o nás, keď si mimo mňa, zabolíš iba kde - tu, si malá migréna posadená v mojej hlave.
Kedysi si sa leskol v mojich slzách, ale dnes už nie. Nestaviam vysoké múry, neprekračujem naše mŕtve telá. Snažím sa oživiť niečo dopredu, také, pre ktoré by sa oplatilo aspoň ráno otvoriť oči. Plánujem si fiktívne dni s tebou, ktoré podčiarkujem tvrdou realitou a každý večer sa za ne modlím.
Buď skutočný ako toto leto, ako pot na mojom tele, ako prilepené šaty na mojej koži, hrej ma, obmedzuj tak slastne, tak vrtko si ma pýtaj do studenej sprchy. Tak si čakal na objatie, stál i tam na minútu presne, lebo obidvaja vieme, že kefky si do pohára nebudeme klásť samostatne.
Volala som kedysi po veľkom meste, po drsných chlapoch, nemých deťoch zaslepených ľudí. Žije sa mi tak lacno, tak nijak, a predsa tak nejako tu s tebou. Kľudne ostaňme na chvíľu sami ako ja so zmrzlinou v ruke, ostaň si ešte nakrátko s ňou...
Púšťam si v hlave dookola nás a aj tak som presvedčená, že budeš ďalej iba môj.
