Vždy keď vo výťahu stláčam osmičku, uvedomujem si, že predtým som to nikdy nerobila, lebo do takých výšok som sa nikdy neodvážila chodiť. To len teraz bývam kdesi na Olympe, z ktorého sa z času na čas zveziem naspäť dolu.
x
To dávno už neexistuje, už je iba pomyselná hranica medzi detstvom a dospelosťou. S D. hovoríme o našej drzosti a smelosti, bože, uvedomujem si, že teraz mi to tak chýba...
x
Na sporáku nestihol zovrieť punč. Plávajú v ňom kúsky ovocia, sú nakrájané rovnomerne, voňajú a ja pri nich píšem. Mala by som urobiť zopár ďalších krokov, napísať niečo nové, povedať niečo múdre, ale ako, ako...?
x
Pozrela som sa do seba, ako posledný kúsok v antikvariáte, nechce sa mi zbytočne hovoriť, ani veľa premýšľať, možno len nad tým, že som, doparoma, ešte od detstva neprišla na to, kde sa len zbierajú tie knedliky v krku, a prečo človek nemôže ujsť, tam kde chce a prečo už vôbec nemôže ujsť sebe.
x
Poskladali sme posledné dieliky puzzle, ja netrpezlivo čakám na vlak, nech už len rýchlo príde a vtedy si spomeniem, že toto som naozaj chcela, že nie je nutné ponáhľať sa za novým životom.
x
Toto bol len ďalší výkrik do tmy, na chvíľu príde úľava a s ňou ďalšie dni... M. som do mejlu zabalila pár slov a s nimi aj to, že za chvíľu bude biť dvanásť a ja by som chcela toľko toho povedať , len nie je nik, kto by počúval...
