Tak sa mi zdá, že posledné dni sú rovnako dlhé. Život je akási zaplatená akcia. Nič zvláštne, len pozvoľné tempo hudby, kdesi v dave sa potácam (akože) v tanci, sem tam urobím nejaký ten krok, sem tam sa ma dotkne kohosi dlaň.
Čas ma nijako nevie vykúpiť z tejto biedy, z tejto jednotvárnosti. V rukách krčím zápisník ako prvú pomoc, keď ma prepadnú obavy z vlastných myšlienok. Telom mi blúdi choroba. Tak veľmi by som ti ju chcela zložiť k nohám, pokloniť sa ti (aj jej) a povedať, že tu ju máš, tu si s ňou ži, nechcem od teba nič, ba ani to málo, ani to mizerno...
Život si zmyslel, že mi prospeje posedieť si na trestnej lavici. V tele mi je dusno, vo vlastnej duši, kosti mám prerastenú prehrou.
Na otázku ako mi je, si neviem vybrať. Ponúkajú sa mi možnosti iba nejako alebo nijako. Alebo zle, či horšie a možno stále rovnako, len občas človek zabudne a vtedy si pomyslí, že dobre je. Dobre je tu a teraz.
Boli rána keď som nemusela nič. Nič vedieť, nič žiť. Lenže tých rán odvtedy prešlo veľa. A ja mám pocit, že rastiem, rastiem, rastiem...
Nevedno kam...
