Odpustiť niekomu, odpustiť sebe, prezliecť sa do čejsi košele, zapnúť ju po krk, cítiť ju na svojej koži a mať pod ňou načisto holé telo. Na oblečenie tejto košele som nepotrebovala kabínku. Je šialené padnúť do vody a nosiť na sebe mokré veci, ktoré ma chladia. Zhodiť zo seba všetko mokré, donaha to položiť na dlážku a obliecť sa do košele...
***
Niekde v tých pomarančových izbách som kedysi bdela, strážila som ich vôňu, kôru, ktorú som sušila. V komnatách, ktoré nebolo nikdy treba vetrať, pretože pretlak pomarančov bol mojim zmyslom vždy pochuti. A jedného dňa som si asi zvykla. Ďalej som to tak intenzívne necítila a to bol čas, aby som otvorila okná.
***
Noci bývajú občas príliš krátke, keď potrebuješ urobiť milión krokov a každý z nich má zmysel. Každý jeden je taký dôležitý a významný. A trasy, cesty domov, cesty niekam sú zrazu také krátke. A ráno chladne a je mu čoraz zimšie, všetko sa pýta von a chce rozprávať, povedať pravdu o voňavej pomarančovej kôre, o kamienkoch na ceste, o pouličnom svetle, o tme pod lampou, o....
***
Pravdy bývajú také reálne. Také pravdivé, keď sú povedané s láskou. Nebolia, nepriečia sa, iba prejdú, dotknú sa, ozdravia, vyzimejú, nezamrznú... Dokázať si vystačiť s malou pravdou, menšou ako by som práve potrebovala, takou, čo mi bude stále nablízku, takou ,ktorú si budem môcť zavesiť na krk a pravdivo sa jej dotýkať.
***
A bolesť býva občas taká krásna, šarmantná slečna s linkou na viečku. A ten kúsok, čo zo mňa zostal, keď ma ktosi považoval za človeka na roztrhanie, nie z lásky, iba z vlastnej potreby. Keď som ešte dokázala oprieť kúsok svojho dychu o čosi žijúce, čo by mi možno(ne) pomohlo na polceste do straty...
***
Nie som si ničím istá. Ani dobrom vo mne, ani zlom vo mne, ani tou holou pravdou víriacou v mojej hlave, ani svojou teplou dlaňou. Vždy je príležitosť, možnosť, riziko pevne zovrieť (moje) telo a povymetať (mnou) všetky kúty. Kdekade, kadeaké. Ešte vždy mi budú ukradnuté dni, do ktorých sa nezobudím sama, do ktorých si dobrovoľne nesadnem s miskou ovocia a šálkou čaju. Dni, po ktorých ostane akákoľvek stopa najnižšieho času, ktorý som už okúsila a teraz by mal pre veľa vecí prísť ten najvyšší, lenže ja ani len netuším, koľko presne má merať.
***
Tak si niektoré veci poodkladám zo dna (dňa) na deň, z horných poličiek skríň na tie najspodnejšie, ako keď si prehadzujem veci, keď čakám na jún, na čosi teplé, na slnečnice na stole. Na park, do ktorého každé ráno vchádzam s pocitom, že sa oslobodím, že vezmem svoju myseľ a ten kúsok čo zo mňa zostal, celú tu miniatúru si tam pekne odnesiem a doprajem jej odpočinku.
Venujem Martinovi, ktorý je pre mňa už niekoľko rokov tak veľmi dôležitý.






