Je tak láskavo, keď človeku stačia iba spomienky. Keď stačí prísť na miesto, odkiaľ to celé plynulo. Je tak obyčajne, keď večer nachádzam pod vankúšom okamihy. Je tak priateľsky, keď v ruke krčím starý papier a na ňom adresy a rozmazaný atrament a s ním aj „nezabudni.“
...
Keby som ti mohla aspoň raz povedať, že napriek tomu, ako si zvykol bolieť, som ťa považovala za dobrý nápad. Že to celé s tebou bola moja myšlienka, iba moja. A aj tie absurdné rána, keď som sa zakaždým pýtala:ešte si tu?
...
A prežijem ďalšie leto, s ním aj malý štrk v kolenách, to sú tie detské pády, kedy bolí telo a nebolí duša. To je ten čas, kedy ti fúkajú ranu len krátko a to úplne stačí.
Budú dni s kvetmi a štípancami od včiel. To je chvíľa, kedy sa žihadlo dá vytiahnuť pinzetou, to nie je ako v duši, že ho musíš hľadať, bŕlať sa v nej ako v kope handár, lebo také žihadlo v duši bolí.
A budú rásť aj bylinky, aby potom mohol byť čaj. Budú prerastené žihľavou, ktorá mi popŕhli ruky. To bude aj preto, aby som vedela, že krásy sa nemožno dotknúť len tak. Bude to aj preto, aby som si potom dokázala spomenúť, že najskôr musia byť veci (trochu/ trochu viac) zlé, aby potom mohli byť aj dobré.
...
Sú vo mne aj také miesta, čo volám prázdnotou. Také, kam sa treba občas vrátiť a nazrieť do nich, či tam nie je niekto, kto by ich vyplnil. Hoci aj dážď z neba, lebo čokoľvek je lepšie, ako to holé nič, ktoré si človek občas v sebe ponesie na (dlhé) trate. A popritom si nestihne ani uvedomiť, že niekto z nich (z nás) dvoch je tu navyše.
...
