Ráno mi ponúklo teplý čaj a pozvalo ma na návštevu k slnku, mala som strach, pretože v skrini som nemala nič iné, len šaty z čias zimy, ticha.
Občas je ťažké nájsť svoje miesta, odhadnúť svoje hranice a veriť. Bezprostredne veriť ,avšak povrchnejšie, pretože akákoľvek istejšia hĺbka je nebezpečná.
Dovoľte, aby som sa stratila, aby som odišla, aby som tu nenechala nič so seba. Nie som si istá, či to niečo má nejaký charakter. Všetko je otrieskané zimou, zničené, bojácne.
Som ľahostajná voči tomuto svetu, voči (vašim) názorom, mojim myšlienkam.
Život sa začína nanovo. Ľudia dnes pootvárali okná dokorán. Dívala som z balkóna životu do očí a nič som mu nevyčítala. Ani jari, alebo možno ešte teplej zime som nič nevyčítala, a vôbec, načo aj.
Nemám čo povedať, nemám čo dodať, iba to, že mi stačí to najmenšie z najmenšieho, tackajúca sa skromnosť, ktorá ma hľadá a nemôže ma nájsť, lebo zatiaľ je ešte veľmi malá.
Nie je toho veľa, čo by som musela (mala) uniesť, len občas je ľahšie zhodiť (ne)zodpovednosť z pliec a povedať jej: Utekaj!
Bojím sa prísť nanovo, ukázať sa, nestáť v poslednom rade.
Viem, že všetko bude pekné, príde leto, broskyne, jahody, hrozno, všetko sladké. Načas odložím vanilku, škoricu a pomaranče, vďaka ktorým som ako tak prežila.
Bude dobre, slobodne, bez výčitiek, sladko, nebude ponuro.
Bude čas odísť, navždy, (zo zimy).
Sladké časy, dlhé noci, ktoré mi v septembri budú chýbať, lebo ako ma učili, všetko pekné trvá len chvíľu a túto (ne)vetu som si zopla do vlasov. Presne tam sa vyníma. Je pekná, ale vädne.
Mám chuť znovu sa narodiť alebo iba znovu prísť. Mať vlastné ja.
Prekristoverany, nedotýkajte sa ma!
Nechajte ma, nezničte ma odznova. Nie sú to moje výmysly. Aj tá slečna minulý rok na dovolenke hádzala do mora retiazku. Zavesili jej ju na krk zbytočne.
Nevešajte sa mi okolo krku, nekričte na mňa, nevolajte ma, odišla som zo seba a potrebujem sa vrátiť, pretože to chcem sama.
Chce to (aj) môj život, aj moja hlava.
