Každý večer vítam svoje prázdno slovami: "Dobrý večer, milé prázdno, tak som tu, zas o niečo inšia a o to viac prázdnejšia, tak berte, naplňte ma až po okraj."
Nech to trvá iba krátko, aby sa dalo žiť s týmto „pôžitkom“ iba ďalší deň, pretože niečo sa diať musí, niečo ma, proste ,musí stretnúť.
Počuť ťa iba kdesi za oknom v mojej hlave, vyslovuješ nejasné slová a tvoj hlas má hlboký tón. Vravím si už stý raz, že toto sa nemuselo stať, alebo práve naopak, malo sa to stať, aby som nezabudla, ako to chutilo kedysi so všetkým zlým a trpkým, darmo, že príde leto a čerešne.
Dlho bolo dobre, bolo veselo, veselo, veselo...
Som malé dieťa v tvojich dlaniach, roztopašné dievčatko s veľkými očami, ktoré hojdáš na rukách. Som to ja, ja som.
Preboha, len mi neublíž, len ma nepusti z rúk, nech si nerozbijem kolená.
