A pokým som ti vtrepala do esemesky pár viet, o tom ako mi chýbaš, stihla som vypiť trochu čierneho čaju, popri tom som postávala medzi dverami na jednej nohe a snažila sa udržiavať balans.
Potom si zas odišiel vlastným smerom. Stála som pred dverami, v krku sa mi tvorila knedľa a ja som rozmýšľala, či je to jej vina, že nemôžem preglgnúť, a či je to zas len ďalší kŕč v krku, ktorý sa mi tvorí vždy, keď sa takto rozchádzame a neplánujeme návraty.
Včera som uháňala popri rieke, na ktorej sa kolembali lode a ľudia s nimi. Potrebovali sa hojdať, pokolísať vlastné telo, dať prežiť duši pôžitok z jedla, z vína. Aj vtedy som na teba myslela.
A potom som sa už musela ponáhľať cestou pomedzi holé stromy, zhnité listy, rozpadnuté žily, roztečené farby a pomedzi tú jeseň, ktorá skôr už spomína na to, že jeseňou bola. Vieš, najviac sa bojím toho, že by som sa raz mohla zblázniť. A najviac ma trápi to, že neviem, do čoho sa mám zblázniť skôr. Pretože všetko, čo má súvis s tebou tak úzkostlivo milujem.
Nikto nepočúva slová, čo mi padajú len tak z úst, zastavia sa na zemi, nestihnú sa rozbiť, iba kdesi odkotúľať, ale teraz ich nestíham hľadať, lebo skôr ako oni príde ku mne skorá tma a tá bude taká pravdivá a taká živá. Tak veľa by som o nás chcela hovoriť, ale teraz nie, ešte nie, aspoň nie túto jeseň, aspoň nie tento jeden život.
