Naskytne sa príležitosť z času na čas. Nemám chuť ťahať ju za vlasy, ani lákať na banány v čokoláde.
Dnes zo školy ma zastihol dážď. Je to od neho hlúpe, že prší do snehu. Chodníky neboli odhrnuté, ale moje čižmy vydržali, nepremokli.
Aspoň niečo na mne zvláda ten nápor,
nezmokne,
neprechladne,
nezomrie.
Moje čižmy nezomreli. Nemohli, zima sa sotva začala.
V tomto zimnom období sa mi snažili nabulíkať do hlavy, aká som náchylná. Na počasie, na všetko možné.
Predpisovali,
odporúčali,
vystríhali ma.
Stačilo, aby som si obula čižmy. Čo všetko sa dá (človeku) prepísať, čo všetko povedať, odporučiť... Zabudneme povedať, aby sa obul.
Ak mi niekto dal nádej, že ma oslobodí, aj keď len od sadry. Ak ma niekto nechal čakať, tak trocha aj osamote a stihol mi nádej zrušiť, bolo to jeho rozhodnutie. Ak ma niekto naučil (žiť) nastopercent a teraz mi vnucuje jednoduchosť, je to jeho neúspech.
Stále rozmýšľam o tom, ako by to vyzeralo, keby sme boli my. Keby som zakývala svojmu singuláru, priateľsky ho potľapkala po pleci, poďakovala , že bol mojou súčasťou dlhšie než tri roky, že mi dal šance na úspech(y). Nie na nič iné. Chcela by som vidieť do tvojej hlavy, spomienok. Vedieť, či som ti stála aspoň za to, že si bol schopný zapiť ma, hodiť seba pár poldecákov, podoprieť si hlavu a len tak si na mňa spomenúť.
Odvisol naveky( vo vzťahoch).
Stretla som ho, videla.
Bol pokojný.
Neviem, možno mu darovali šancu na nádych pomedzi konce. Necítila som jeho voňavku. Tak som sa vzdialila. Skončila som a budem čakať na šancu nadýchnuť sa.






