Život (aj ten môj) je ako jeseň. Krásny a farebný, namyslený a podriadený dažďu, vetru... Zo začiatku veľmi hravý a teplý, hýriaci farbami, sviežosťou, dotykmi po lete. O niečo neskôr, o kúsok pozdejšie chladný, neoblomný, plačlivý, sivý.
Stokrát dookola obúvam tie isté čižmy, ten istý teplý sveter napustený avivážou, voňavkami. Čímkoľvek, čo pripomenie leto, čo pripomenie tento život, ktorý pevne stál na nohách, ktorý tu so mnou bol.
Nič múdrejšie mi nenapadá, azda ma len objíma spokojnosť, trocha zvláštnosti a s ňou aj obava, že príde čas a s ním tá nutnosť obliecť si teplejší sveter a zas ukázať svetu o niečo hrubšiu vrstvu (seba).
A potom, keď si budem načisto istá, že ma už nebolíš cez ten kúsok zdravej kože, čo mi ešte ostal, potom, keď sa prestanem trápiť a myslieť na to keby, vtedy sa zahojím a vyhodím ťa prvou myšlienkou.
V parku som našla zelené gaštany, padli zo stromu, chcelo sa im uvidieť skôr život. Boli hladné po jeseni, zabudli na leto, presne tak, ako ja zabudnem na teba a nechám si v hlave len to čisté teplo.
Nepotrebujem hovoriť veľa, skrývať slová do gaštanových škrupín, prosiť o dážď, ničiť listy a ani zaboha neprijať tento život.
Chytím ešte posledný slnečný lúč, a potom už nadobro poviem dovidenia, pošlem pár pozdravov, jeden určite do seba, nech nie je dôvod strachovať sa. Pochovám staré omyly, tým nešťastným letným láskam sa len ironicky uškrniem, ujdem z tých uličiek, čo sú pomimo s nápisom skoroživot.
Tuším to bol dnešok a sním aj veta : Aj hrošia koža je niektorých miestach príliš tenká.
