Prišiel čas žiť, tešiť sa zo slnka, keď mi hryzie do kože ako včera, keď ma celú spálilo, pripomenulo sa, že ju to, opäť to hravé, bláznivé a náročné. Prišlo slnko, ktoré ma spálilo do posledného centimetra, aby som nezabudla, že leto vie byť trocha nevraživé, ale vždy s nádychom ľahkosti.
Srdce mi opäť tiká pravidelným rytmom a zrýchli sa vždy, keď si na teba spomeniem. Kráčam mestom s rozpustenými vlasmi, bosá, chodník mi páli chodidlá, zastavím sa pri stánku so zmrzlinou, vypýtam si čokoládovú...
Nevládzem už dýchať, je mi (bez teba) tak dusno. Možno mám chuť utiecť, dať dolu zo seba šaty, vkročiť niekde do rieky, ale iba raz, iba jeden jediný raz...
Chcem spoločný útek, pozerať sa niekde z výšky, žmýkať mokré šaty a púšťať kvapky kdesi na zem, pomimo ľudí, iba letmo sa dotknúť sveta, lebo dnes nemusím nič.
Spáľ ma, milé slnko, tikaj, drahé srdce, krásne šaty lepte sa na telo a rieka vlň sa ako šialená, aby som mala kde schladiť svoje telo a ty, skala, buď niekde na blízku, nech sa mám s kým na teba štverať, nech toto šialenstvo trvá dlho, ešte dlho, lebo veľa rán má na sebe ešte kryštáliky ľadu, tak nech sa len topia, topia, topia...
