Boli pripravené, naozaj. Vysúšala som ich rad radom. Už od včera som im verila, že sa dôkladne pripravia, pretože po toľkom lajdáčení, ničnerobení, kriku, čo odo mňa deň čo deň počuli...
xxx
Veci sa nenapravia zo dňa na deň. Ani moje myšlienky ešte nie sú tak celkom zoradené. Nechcú ma poslúchať. Povedali mi, že som ešte príliš mladá, aby som im rozkazovala, že pre nich nie som autorita. Neboja sa ma. Každý deň si niektorá z nich prefarbí vlasy a ja nakoniec dopletiem aj tak len seba, pretože neviem, ako sa volá, neviem, kam patrí.
xxx
Včera som sa pokúsila ožiť. Neviem, do akej miery som sa dokázala prebudiť, ale keď som kráčala cez mesto, husto snežilo. Vločky padali tesne vedľa seba. Jedna pomalšie, druhá rýchlejšie. Pretekali sa, ktorá skôr padne na zem, ktorá sa skôr dotkne ľudskej tváre. Po chvíli začalo pršať. Tak som si pomyslela, že nie len medzi ľuďmi to tak chodí. To súperenie. Vločky verzus dažďové kvapky. Rýchlo, pomaly, na tvár, na zem, do vlasov...
xxx
Je hlúpe zakaždým ťa spomínať. Pomyslieť si na teba, keď sa mi štikúta, či na druhom konci nie si náhodou ty. Či nemôžeš za ten (hlúpy) pocit. Nechcem si z teba urobiť image . Nechcem na sebe nosiť nálepku „nešťastná“ . Nepotrebujem (to) pochopiť. Bolesť, do ktorej som sa nasúkala je pre mňa príliš tesná . Nezapnem ju. Nemôžem ju predviesť . Chápeš? Je rozdiel nosiť tesné a obtiahnuté. Kúpil si mu ju a ja som ju potom obliekla. Pozrela som sa do zrkadla. Prepáč, nedá sa to nevidieť, nedá sa to zakryť. Nechcem povedať, že nemáš vkus... Mohol si si zistiť aspoň (moju) veľkosť.
xxx
Aj tak to snami chodí. Ty kúpiš, ja oblečiem a potom (v tom) trpím, aby som (ťa) nesklamala.
