V noci mi bolo teplo a sucho. Otvorila som si dvere, aby som do prekúrenej izby mohla pozvať aspoň kúsok studeného vzduchu. Bol ešte triezvy, vyzimený, svieži. Ako moje posledné minúty, ktoré sú anitiagonické a ja sa len tak čudujsasvete dokážem tešiť.
Iba tak som dokázala (na teba) zabudnúť. A ty si včera nedokázal zabudnú na mňa. Neviem, načo je (ne)dobré nenechať ma napokoji. Otravuješ mi rána, ktoré trávim s kakaom. Sú sladké aj bez teba. Presne také, ako potrebujem do tohto počasia.
Dnes ráno som sa rýchlo musela prebudiť. Podplatiť svoj mozog, aby neštrajkoval, že dnes nemusí robiť drahoty. Že ho neoblečiem do pleteného svetra, aby mu nebola zima, len som mu navrhla, aby si rýchlo vybral zo skrine nejaké veci s ostal so mnou. Potrebovala som ho o 7 ráno. A poslúchol ma. S tými podnájomníkmi vo svojej hlave to mám občas priťažké.
Do školy som prichádzala ešte po tme. Nebolo mi tak zvláštne, ako mi bývalo neviemkedy, dávno, keď si ešte bol. Iba náhodou som sa ťa rozhodla opustiť, Byť o krok vpredu, neviem, síce, o ktorý alebo o aký dlhý, len som potrebovala vyhrať. Bol si ako vlhko, ktoré stretlo dneskajšie ráno ešte za tmy. Vstúpil si mi do vlasov a celé si ich zvlnil, dokrčil. Darmo, že som ich starostlivo narovnávala.
Mám naponáhlo. Neviem za kým, ani kde, ale vždy som sa zvykla ponáhľať. Aj vtedy za tebou. A ty si ponáhľal. Starostlivo, za ňou. Ach, chlapče, je mi to ľúto, skutočne. Budeš moja (nes)účasť, pôda, na ktorú nevstúpim v balerínkach. Budeš ako tá pani dnes v autobuse, ktorá zotierala hmlu vreckovkou, aby na to mokré sklo, mohla položiť teplú dlaň. Aj ty mi tak budeš kývať. A ja budem čakať na zastávke. Nie však na teba. Môj autobus (mi) ešte len príde. Nebudem cítiť tvoja teplú dlaň. Moja koža ťa už nechce.
Iba (na) ďalšie dni.
S postupom času ustúpil nátlak mojich myšlienok. Prestali ma vydierať, pýtať výkupné, keď odniesli to málo zo mňa. Stíchli. Možno odišli. Za oknom (mi) začína byť tak vianočne. Dnes som upratala, utrela na poličkách prach, ktorý si tam sadol vo chvíli, keď som začínala mať pocit, aká som ťažká. Ťažoba, ktorá si na sadla na moje plecia a snažila sa ma zotročiť si ma okrem všetkého vytetovala na predlaktie. Aby na mňa nezabudla, aby sa mohla vždy vrátiť. Tak verne mi pripomenúť, že si zaslúžim zvíťaziť len na chvíľu.
Moje dni mi neskláňajú hlavu, neukladajú ma oblečenú do studených perín. Už sa nebojím v noci zavrieť oči na osem hodín. Asi si mám oddýchnuť. Možno sa Niekto rozhodol darovať mi pokoj. Možno som ten liter čerstvého vzduchu dostala zadarmo. A moje čižmy nenechali stopy od blata. Darmo, že vonku je daždivo, tak, či tak raz musel prísť sneh a s ním to všetko dokonale zamrzlo.
