Dnešný deň ma poslúchal. Asi bude čakať neskôr odo mňa darček. Bude túžiť po tom, aby som nezabudla. Aby som ho občas ponatriasala vo svojej hlave, ako perinu, ktorú v lete vyložím do okna, aby ju zohrialo slnko.
---
Poslušné dni sa mi páčia. Dovolia mi prežívať pokojne. Celkom rozhodne a rozmyslene. Neviem, čo iné mi môžu darovať okrem pokoja. Čo všetko môžu priniesť? Akú hĺbku v nich dokážem zažiť? Ako hlboko mám do seba načrieť, keď som ostala tak bokom, spokojne.
---
Keď som dnes večer pustila na svoju kožu teplú vodu, celkom pokojne sa mi začali z hlavy vynárať myšlienky. Sadru som mala zabalenú v sáčku, aby som ju aspoň ako tak ochránila pred vodou. Sčasti sa mi to aj podarilo, ale keď som ju zložila kresby na nej boli tak trochu rozmazané.
---
Aj tak to chodí. Občas si to moje vnútro zabalím do sáčku. Je zasadrované, niekoľkokrát zrentgenované, navrchu popísané. Sú na ňom dôležité odkazy, ako prekážka na zabudnutie. Ale ja nezabudnem. Aj keď ho trocha rozmaže voda, vždy tam tie odkazy budú. Vždy budú moje, pre mňa. Aby som nezabudla, že som dokázala byť (kedysi) pre niekoho dôležitá.
---
Potrebovala som, aby ste kreslili (na moju sadru). Aby som mohla byť nachvíľu detská, bláznivá, so žiariacimi očami tak, ako kedysi. Aby som sa dokázala stíšiť, nevinne sa objať, venovať (si) bozk do vlasov a povedať, že to nebolo napokon až také zlé. Že chvíle, ktoré mi dokázali (ťažkopádne) položiť hlavu na posteľ tu boli (so mnou možno) aj preto, aby som si oddýchla.
---
Dostala som silu na jeden deň. Aby som si mohla uvedomiť... Načrieť do seba ešte hlbšie. Tak mi to dnes A. napísala do riadkov. Viem, že ukázať (vám) načisto holú kožu je riziko. Že občas som sama neverila tomu, čo čítam. Ale kam by som to mala posunúť, kto iný by to mal vidieť ?
*Ktovie, možno raz budem mať odkazy popísané rovno na koži.*
