*
Veď toto som ja, hmyz zatvorený medzi štyrmi stenami, kdesi ďaleko od sveta, kdesi blízko do úzkosti.
*
Ľudia včera prestali na chvíľu existovať, pokým som kráčala prašnou cestičkou kdesi do lesa, zvrchu som sa dívala na rozsvietené mesto do bytu, kde bývam. Na chvíľu som tam nebývala, veď človeku sa žiada natruc ujsť aj pred sebou samým, keď už nie pred iným.
Tráva bola mokrá, aj moje nohy, aj v hlave som mala mokro. Občas, keď do mňa naprší(š), je mi potom chladno, som chorá.
*
...chcel som ti napísať / dievčina milá toľko listov / jemných a zelených / ale náhle / náhle všetky opadli / žlté a červené / hnedé ako med / v povetrí chladnom / chladnejšom z rána na ráno...
*
Z tejto jesene by som ti azda poslala pár zablatených listov, ktorým by som prerezala žily, aby som neprišla ku tebe živá ja a ani ten odkaz, ktorý by som poslala, lebo by som sa právom mohla obávať, že by si ma vedel bolieť aj na diaľku.
Posledné dni prichádzajú ľudia s objatím, vraciam im ho s ľadovými rukami, nie celkom výrazným úsmevom, ale som v ňom ja alebo aspoň časť mňa.
Raz, keď sa už rozhodnem vyjsť na ten kopec, pozriem sa aj do tvojho bytu, nebude ma mrzieť, keď budeš mať zažaté svetlo, odhrnutú záclonu ...
*
keby som bol vojak / položil by som, dievčina milá / život / za ten kúsok zeme na lúke / tam pod stromom / kde v lete sedávaš a hľadíš / do slnka / vysoko skrytého / za mrakmi čakania
*
