Znie to čudne, že posledné nádychy boli akési spontánne a sladké. Ako ananás, ktorý som si nakrájala na tanier a jeho kúsky starostlivo poukladala po jeho obvode, lebo na stred som si nechala miesto pre nie tak celkom čerstvé jahody.
***
Tušila som (čiesi) dobro. Dobro, ktoré prichádzalo dlho a postupne. Cítila som (čiesi) prsty prepletené s mojou rukou. Cítila som, že to všetko je správne. Že to všetko je kniha, ktorú som niekoľkokrát predtým čítala, že to spokojne môže byť ten istý príbeh, so šťastným koncom začiatkom.
***
Lebo všetko má svoj čas. Najvyšší, najnižší. A správne miesta si neviem určiť s istotou sama. Oni si skôr vyberú mňa.
***
Keď sme sedeli s M. na káve, povedala mi, že si tak celkom nevie predstaviť rodinné šťastie.A všetko to okolo. Lebo ani ja som si to tak celkom nevedela predstaviť. Celú to zložitosť bytia. Až kým som si nevybrala jednoduchosť (bytia). Alebo ona si vybrala mňa. Nech už je to akokoľvek...
***
Slnečné poludnie mi dnes okrem slnka ponúklo spoločnosť, ktorú som mu srdečne opätovala. Lebo spontánnosť, ktorú som cítila, keď som míňala všetko navôkol, mi ponúkla niečo samostatné nad čím som len sotva mohla ťažkopádne uvažovať.
***
Necítiť sa vinná, tak ako som sa necítila ja. Lebo nevinnosť je to jediné, čo mi ostalo. Čo robí dokonalosť dokonalou, aj keď sa jej jemne dotýkam iba špičkami prstov. A noci nie tak celkom zovreté v náručiach si pýtajú nahlas dýchať, lebo krása sa predycháva zhlboka. A rovnako zhlboka sa aj cíti.
***
Slnečné prázdna v hlave majú svoje čaro.
Majú svoju zimu.
A iba tak celkom sa dokážem tešiť, že som.
***
A iba tak odrazu sa v nich ocitám.
