(I)
Ručička hodiniek ukazovala osem. Hovorím si potichu, čo tu robím, že toto už nie je zďaleka to leto, ktoré som každé ráno chytala do seba, do vreciek, do celej hlavy, mysle... Leto, ktorým som prepĺňala šatník.
Po malých dúškoch som pila studený vzduch, privierala oči pred vetrom a snažila som sa upokojiť, dúfať a myslieť, že možno príde nejaké malé dobro, spontánny okamih.
(II)
Spomínam si celkom presne, keď sme v škole písali slohy o jeseni, keď ma september prilepil na školskú stoličku a ja som chcela žiť, slnko jasne svietilo do triedy cez umyté okná. Nikdy som poriadne nevedela nájsť pár pekných fráz na toto obdobie.
Vždy sú to pre mňa popadané listy z leta, farebný život padajúci na zem, váľajúci sa v blate, pár postavičiek z gaštanov, napodobeniny ľudí, nie však žijúce, skôr také bez srdca.
(III)
Na oknách sa snažím postaviť pár dekorácií, a vlastne, čo si budem nahovárať, zas sa to akosi skončilo, odišlo, dosvietilo, zhaslo, zozimilo...
Zo záhrady som dnes vytrhala posledné kvety, položila ich do vázy a ostáva mi len dúfať a veriť v ich dlhý život, na týždeň, na dva... Iba slamienky, áno, presne ti malé drobné kvietky suším kdesi v izbe. Ostanú na dlhú zimu rovnako farebné ako toto leto, ako život v ňom, ako každý jeden úsmev, keď prišlo ďalšie ráno.
(IV)
Do veľkej šálky zalievaj čaj, potom hneď druhý, tretí. Listujem v knihách, nech nejako prečkám ten čas, čo sa tacká. Všetko miešam s medom, aj čaj, aj myšlienky, lepia sa mi prsty, kde tu sa prilepia o ďalšiu stranu v knihe, nechajú stopu, ku ktorej by som sa mala asi vrátiť.
A potom si snáď skúsiť aj odpovedať...
