Dobre sa to začína. A možno sa všetko začalo tak nanovo, že som bola schopná ísť do obchodu po bielidlo a vymazať všetko zo mňa, čo nosilo nálepku kedysi. Teraz to nazývam dneškom.
Milá Zuza,
dovoľujem si ťa upozorniť na niekoľko zmien. Na to, čo si kedysi bolo, čo si kedysi (ne)žila, to že si držala polievkovú lyžicu v ľavej ruke, aj keď si praváčka.
Viem, že som ti niekedy nahovárala úplne zbytočne, že nasledujúce rána to bude všetko lepšie.
Budeš robiť to, čo ťa baví, budeš sa smiať a spontánne sa tešiť.
Klamala som ťa plnými dúškami, kŕmila polopravdami.
A pravidelné skoré rána sa začali raňajkami dúfajúc, že si to život možno so mnou ešte rozmyslí, že mi dá šancu.
A teraz by som možno mala chuť obliecť sa čo najfarebnejšie.
Vybrať zo skrine šaty a ponúknuť ich slnku.
Obuť si vysoké topánky, nie však už mamine, ale tie moje a urobiť istý krok dopredu.
Ako som kráčala po schodoch, triasli sa mi kolená.
A každý z nás stál na opačnej strane. Bez výčitiek a grimás sme sa obchádzali, nie však vyhýbavo.
Naposledy som vykašľala niečo choré. Medzi nami je priepasť. Vymenila som sa do teba a tu aj ostanem.
Iba preto, že sa mi chce.
Nachvíľu som bola.
Lepila som svoje telo na tenké sklá a vytŕčala nohy slnku, len preto, aby si žiarlil.
Chytala som do rúk krehkosti, s ktorými som mala zakázané hrávať sa.
Som drzá a mám lepkavé ruky, ktoré si iba tak bezdôvodne nepôjdem umyť.
venujem zuze už len kôli tenkým sklám a telu, ktoré sa na ne priliepalo.
