Deň si nesie mínusy len na teplomeri. Vŕzga mi pod nohami sneh, vedľa seba si nesiem čiusi dlaň. Zo stromov sa odlamujú malé konáriky, padajú pod ťarchou snehu. Aj my tak zvykneme padať, keď na nás naraz nakydá toľko, že nie sme schopní jednoducho to uniesť.
Tak veľa vecí nechávam nedokončených, v diároch napísané čísla, ktoré som nikdy nevytočila, termíny, na ktoré som sa nikdy nedostavila, tak veľa, tak veľa našich viet, našich fráz-iba tie tam majú miesto.
Nepamätám si celkom presne ten pocit, keď som nemala, čo povedať. Vedela som, že robím asi niečo zlé, ale nemala som silu ospravedlniť sa. Nespomínam si na moment, kedy som nechala vnútro prázdne s myšlienkou- odpočiň si, duša, takto ti bude trocha lepšie, keď budeš prázdna. Veď aj pri žalúdku to tak je, keď bolí, polieči ho jedine diéta. Ale dať diétu duši, preboha, to bola pekná volovina!
Jedného dňa by som mohla spyšnieť od lásky, ale nechce sa mi, nechce sa mi byť ideálna, ani perfektná, lebo ani ona taká nie. S chybami, plačom, krikom, radosťou skúsim sa držať jeho dlane.
