Čas zapĺňam kávou a učebnicami. Klamem sa, že nepotrebujem toho vedieť veľa, že človek si vystačí aj s málom. S málom ľudí, takým istým málom pocitov a (kiežby) minimom bolesti (bolestí). Z balkóna hľadím na ľudí, som to ja – pozerám niekde z výšky. Občas sa mi z neho žiada poriadne vykloniť a pozrieť sa dobre, či sa (mi) vôbec chce zliezť dolu.
Dnes už viem, že mi nepomôže naháňať čas. Viem aj to, že každú minútu oslovím menom a poprosím, nech je to ona, čo ma vylieči. Dnes viem aj to, že jeden človek mi nemôže vziať všetko, že nedokážem robiť kroky na miesta, kde zo mňa stiahnu kožu.
Tak som si povedala, že je čas začať alebo čas prestať. Začať so sebou hlavne od seba. Načiahnuť ruky k vlastnej tvári a potom sa skúsiť objať. A tiež aj to, že je načase prestať žiť túto chorú minulosť, ktorá sa váľa po zemi, dláždi mi cestu a ja po nej kráčam každý deň.
A keď začne ďalší deň, človek len tak čaká, tak trúchlivo zvykne spomínať, že ako bolo predtým a ako nie je teraz. Lebo ľahšie je posťažovať sa dosýta, povedať vlastnej duši: tak toto je ten tvoj dlh, tu ho máš, tu ho ži.
Ústa otváram naprázdno. Nelezú z nich žiadne slová, žiadne zvuky, čo sa ťažko kotúľajú. Už neviem hovoriť, už neviem ani počúvať. Ako dlho a ako veľmi by sa dalo zabudnúť, zabudnú bez výčitiek, bez toho, aby bolo toľko zbytočnej bolesti...
