Na tanieri ležalo pár slivkových koláčov so škoricou. Takto začína tento chlad, pomaly, postupne, aby bol priestor a čas zvyknúť si. Neskôr budeme mať v košíku aj pomaranč, mandarinky, o čosi častejšie si budeme zapaľovať večer sviečky.
Na pár minút ma za posledný čas zvykne prehlušiť vlastné ja. Nespokojné, unavené, trasúce sa. Kiežby som to vedela ešte zvládnuť, kiežby som vedela nájsť pár (ne)zmyslov, pre ktoré sa mi oplatí ráno rozlepiť oči.
Dnes som bola kúpiť narodeninovú pohľadnicu pre K. Stískala som ju v rukách a želala som si, aby sme boli na chvíľu spolu. Aby sa vrátilo to pradávno so slnečný svitom, so studenou vodou a spálenými plecami.
Večer, keď som sedela na lúke a dívala sa na posledné zvyšky leta, na opadnuté stromy, zhnité jablká na zemi, som si povedala sama pre seba, že takto to má byť, že najbližšie mesiace budem spomínať, aké to všetko bolo a že sa budem v duchu tešiť. Skutočne tešiť.
Cesta von zmokla, môj život s ňou. Posledné teplo tu bolo okolo piatej, odišlo skoro. Ostal chlad a dážď, čo klope na moje okno a pýta sa dnu, púšťam ho cez balkónové dvere, odhŕňam rolety a s nimi svoje vnútro, lebo zas treba pre niečo byť, z niečoho sa tešiť...
Posledná si prišla, duša, posledná si sa ponáhľala do tejto jesene. Pozbieraj posledný život, dopraj si, duša, posledné trápenia, lebo by si na chvíľu potrebovala nič. Aj to nič by bolo veľa.
