V duchu si vravím vďakabohu za včerajšok, (kedy môžem za ním v skutku zaplesnúť dvere, zabudnúť na ľudí, na prekážky, na to, že včera pršalo, aj keď v telke sľubovali, že pršať nebude. Zas len Sľuby). Včerajšky bývajú občas pekne zaťažujúce, keď na ne človek neustále myslí.) A kto viac si môže želať úspešné konce ak nie my sami. Kto najlepšie skontroluje zabuchnuté dvere za uplynulými dňami, ak nie naše oči?
+++
Dnešok ti skladám k nohám a s ním aj ľadovú kávu, ktorú som ráno stihla vypiť. Posielam ti srdečný pozdrav (vzala som ho rukou z vlastného srdca) a k nemu ti pripájam vánok, čo tancoval balkónom, keď som kývala nohami vo vzduchu.
+++
Strach tu nemá miesto, ani obavy a kontrolovať čas je tiež totálny nezmysel. Tak čoho by som sa mala báť, keď existuje dnešok a táto chvíľa a títo ľudia. Z. mi minule povedala, že život to je taký puding. (Povedala som si, čo všetko môže človeka napadnú pri obstávaní za sporákom). Tak si ho miešaš a miešaš, až naraz začína byť pekne hustý (ako tie husté chvíle, kedy ste tak v strese, že vám tečie potokom po chrbte). Až naraz ti zazvoní pri dverách suseda, ty odbehneš a v pudingu ti ostanú hrčky alebo ti úplne priškvrčí. (Niet nad dobré susedské vzťahy!). Tak len miešajme na miernom plameni, trpezlivo postojme a odbiehajme v správnych chvíľach.
+++
Sú už skoro štyri a nedeľa si žiada pokoj, to sa nehodí myslieť na hrčky v pudingu, ani vo vzťahoch a ani nemám v úmysle niekoho uvariť, dokonca ani len puding nie, aj keď občas to pekne vrie. Je jedno kde, či v hrnci alebo vo vzťahoch.
