Dni si vypýtali pokoj a ja s nimi. Boli ako malé deti, čo vstávali zavčas rána a míňali svoju energiu len tak, spontánne pre hru, pre potechu. Sekundy na ručičkových hodinkách tikali v taktoch, prichádzali postupne, skracovali smiech alebo niečo, čo sa smiechu občas nepodobalo.
Páperové periny, veľké a ťažké, presne tie, do ktorých som sa ponárala, keď som bola malá. Keď som často myslela na smiech, na špinavé ruky od hliny, na lekvárové šišky. Na všetko, čo ma kedysi robilo detskou, šťastnou.
Vyrástla som akosi naponáhlo.
Moje koncoročné dni, ktoré mi dajú nahliadať do diaľok, kde som sa kedysi ocitala, ako presne som dokázala blúdiť, ako veľmi som chcela skúšať, prepadať sa do nových dimenzií...
K poznaniu sa speje.
Je jedno koľko,
ako dlho,
ako naokolo to musí človek všetko obísť.
Dni stoja za to.
Stoja za to úplne preto,
aby sme sa pre ne nahlas smiali,
nahlas plakali,
prosili ich,
objímali ...
Sedím na zemi, ale nie som ťažká tak ako kedysi. Iba som sa potrebovala posadiť sem práve preto, aby som bola dieťa . Aby ma nič nebolelo, lebo jediné, čo ma v tejto chvíli bolí sú stopy mojej zlomenej ruky. Lebo jediné za čím som dnes ochotná plakať... Nie som ochotná plakať za ničím.
*Je mi dobre, naozaj.*
Takto ku koncu, ktorého som sa bála, už len kvôli tomu, že je to koniec, že tak potichu od seba možno očakávam nejaké zamyslenie, pokánie. Neviem.
Pre túto chvíľu mi stačí iba žiť. Veď som si ju toľko priala, toľko som (tu) túžila potichu .
