V oknách bolo sotva zažaté svetlo, iba starenka v malom domčeku svietila v prednej izbe. Ktovie, či ju niečo trápi alebo sa chcela pozrieť na život aj inak. To možno pochopím neskôr, keď budem staršia.
Nikomu sa nechcelo dnes vstať skoro, veď načo aj. Správne rozhodnutia do dní si môžeme zaželať kedykoľvek počas dňa.
V okne som zazrela orchideu. Bola naozajstná. Ako moja, snáď, niekedy do budúcna aj keď o kvety som sa nikdy nevedela poriadne starať.
A ty by si možno za tým istým oknom mohol krájať hoc aj cibuľu. Viem, viem, že vianočka s kakaom znie možno romantickejšie...
Neviem, v ktorom bode ma bolíš. Ale bolíš tak vecne.
Si ako dnešný ranný vlak, na ktorý som nakoniec nenastúpila, aj keď som mala dosť času. Bol (si) tak blízko. Ale asi potrebujem bežať na dlhšie trate.
Daj mi priestor.
Včera som si opäť mohla uvedomiť, že nijaká kaša sa neje taká horúca...
A nie každý dostane na raňajky víno – tak som jej to pomaly vysvetľovala. Lebo ona má narozdiel odo mňa ešte vždy na výber. Popri tom všetko, čo sa stihlo udiať si uvedomujem strany, na ktorých sa nachádzam. Vždy prichádzajú s možnosťou rýchleho výberu. Iba moje rozhodnutia sú akési spomalené.
S večermi prišla aj chuť vysmiať sa tomuto hlúpemu životu. Napľuť mu do tváre a povedať mu, že to nie on ma ničí, že to je skôr moja dobrovoľnosť, lebo v hĺbkach sa žije akosi ľahšie.
Lebo deň po dni sa lepia nenásilne na seba. Zanechávajú po sebe leporelo, do ktorého si každý deň niečo zapíšem. A tak symbolicky, ako to robieva každý, si ho nakoniec pootváram, zhodnotím, uverím, neverím...
A prvácke machule na ňom, napísané mojou roztrasenou rukou, ktorá väčšinou hľadá kroky iba preto, lebo ju nenaučili jednoduchosti.
Nakrájala som pastelky na papier. Prúžky na ňom ostali farebné. Akási dúha. Bolo ťažké nakresliť ju, lebo je celkom nezmysel krájať si pastelky.
Ako som už povedala, je 22. Január , mám ďaleko po devätnástke a po detstve a možno nie tak celkom.
