(systola)
Všetky knihy, ktoré si po večeroch listujem, opisujú, že sú dve komory a dve predsiene, cez ktoré sa preháňa krv. Že ten jeden celok, to jedno srdce nie je aj tak iba jedno, lebo tí múdri si ho okrem iného stihli rozdeliť na pravé a ľavé.
(diastola)
Aj ja mám taký pocit, že vo mne žije to pravé a ľavé alebo možno to pravé a to nepravé. Že nie je možné, aby také veľké srdce patrilo iba mne alebo iba tebe.
(systola)
V mojej (srdcovej) predsieni som nasadila čerstvé kvety, sú veľké, farebné a voňavé. Vieš, je to kvôli tomu, že keď do nej vstúpim, potrebujem cítiť, že som doma, že som hlavne svoja.
(diastola)
O poschodie nižšie, dolu v komore je prievan. Schovávam v nej staré rárohy, počmárané papiere, prvý denník, báby, ktorým som ostrihala vlasy a čakala, kedy im znovu narastú; pár pohľadníc s oslovením dievčatko...
(systola)
A tá druhá časť, to je moje pokračovanie, ktoré si už neviem zariadiť sama, tú druhú časť vo mne zariadi niekto iný, niekto môj bude sadiť kvety a prinesie vlastné rárohy, ako tomu hovorím ja.
(diastola)
Každou minútou sa (už nie tak celkom) mojím srdcom preženie krv, ktorá donesie so sebou kyslík, aby zas nanovo všetko ožilo alebo možno príde prívalová vlna, ktorá bude schopná zmiasť a odniesť všetko zase niekam oveľa ďalej do vlastného tela a možno ani nie tak doňho...
