Cestou z knižnice kráčam v pravidelnom takte ozveny vlastných topánok. Takto kráčajú aj ľudia, aj knihy túliace sa v mojom náručí. Takto sa začínajú rána, ktoré túžia žiť. Len to prázdno, len ono vychádza z mojich úst. Na stole ležia pohodené lístky z kina, popísané papiere plné poznámok a povinností. Len tú najväčšiu akosi nejde splniť. Len s tou najväčšou sa nejde človek stotožniť. Skrátka, žiť.
OoO
A slová vytrácajú sa šepotom, vyletia hore komínom, nekvitnú, nezrejú ako stromy. Nemajú kvety, nie sú farbisté, nevoňajú, nie sú nijaké. Sú to len slová, slová, slová...
OoO
Apríl nás vyzliekol z hrubých kabátov, povyzúval čižmy, nech sa bosou nohou dotkneme zeme. Nech necháme otlačené stopy na teplom asfalte, nech vieme, kam smerujeme, nech poznáme, kam sa treba vrátiť.
OoO
A keď v tom živote niekde na tej ceste stretnem seba, potiahnem (sa) za ruku, lebo tak sa kráča ľahšie. Po teplej zemi, v jasnom smere, lebo teplo zeme je občas pekne mätúce, hlavne vtedy, keď smerujete napríklad priamo do pekla.
OoO
Tak si občas vravím, že mi možno raz porozumejú. Že to bude ďalšia cesta, ďalší dlhší deň, ďalší z večerov, keď budeme bosí posedávať na okrajoch chodníka, keď každý jeden nasledujúci deň budem potrebovať tak veľmi žiť, žiť, nič iné, len žiť.
