Dnes dievčatá povedľa mňa rozmýšľali o veľkosti tričiek, o tom ako sa napratať do "eska", aby to príliš nesťahovalo a celkom aj vyzeralo. Prišlo mi smiešne, ale potom si vlastne človek aj uvedomí, že niekedy sa do toho "eska" pokúša vpratať aj on sám. Moje posledné "esko" prišlo pred pár dňami a malo na sebe nápis "miluj ma". Hlúpe pratať sa niekam, kde sa ani zaboha nevmestíš. Tak, tak. aj láska nám je občas primalá.
Rozhodne sa nepotrebujem strácať, ani v mori, ani v oceáne. Čo na tom záleží v akej veľkej vode bude plávať moje telo, ako veľa života budem prevaľovať v jej vlnách. Je jedno, aký objem to bude, som to vždy živá ja, len v inej koncentrácií. Tak si to pamätám z farmačky, keď som sa učila riediť lieky. Viac, či menej koncentrovaná, ale vždy ja.
Tak posledné dni hľadám mantinely, dostávam pozdravy od cudzích ľudí, pýtajú sa ako sa mám. Zdvorilo odpovedám, že dobre. Asi sú to už len také naučené frázy, čo nebolia a majú trvácnosť. Alebo sú dni, keď mám chuť poslať aj sto mejlov, len neviem, či sa nájde niekto, kto by ich s láskou čítal. Tak si ich občas píšem len tak sama pre seba, tak víťazoslávne si dávam na papier poznámky, ako som sa vyliečila z modrín. To je dôležité poznamenať.
Tak ako spadneš a udrieš sa, tak sa aj zahojíš. Časom
