Boli možno také nezmyselné, ako posledné zdĺhavé okamihy v mojom živote, nazvem ich len okamihmi, lebo sa tak celkom bojím priznať, že to všetko trvalo oveľa dlhšie a že to, čo som nazvala životom, život možno v skutočnosti ani nie je, lebo takto som si ho určite nepredstavovala a ani som k nemu nedostala nikdy žiadnu príručku, tak ako kedysi, keď mi mama kúpila môj prvý mobil, keď som bola ešte skutočne malé dievča.
...
Prišiel večer a s ním aj veľa snehu. Elektrické drôty sa prehýnali pod snehovou nádielkou, ktorá sa rozhodla padnúť na naše hlavy práve dnes, lebo sa jej iba tak spontánne zachcelo zamestnať nás, obdariť, potešiť.
...
Je neskoro večer. Na zem si kladiem hranu masla a teplé pečivo. Lebo som dostala chuť, iba takú, ako kedysi. Večery s tmavým chlebom, maslom a čajom. Všetko položené na zemi, lebo práve tam som doma.
...
Nie som voľná pre takýto život. Pre toto smetisko, ktoré sa snažím poukladať minimálne sama v sebe. Nie som otrokom svojich pletených svetrov, ktoré prehadzujem každý deň cez stoličku, lebo nevedia nájsť miesto naporiadok v skrini. Lebo už ani len šálka v kuchyni nie je celkom moja, pretože farby na sklo časom odpadli, keď som ju zakaždým umývala.
...
A tak celkom nemôžem očakávať, že jeden človek mi dokáže dať všetko.
...
Že začiatky majú svoje konce a tie majú svoje začiatky. A spoliehať sa na čiusi zhovievavosť a vlastné rýchlozatvorímoči akosi ni(e)kam nevedie.
...
Dojedla som.
