Letné dni nás ťahajú von, vytŕčajú pehy, nosia sa veľmi hrdo a nabádajú nás nosiť sa hrdo s nimi a hlavne nezabúdať žiť, lebo už len na krátko nám prepožičajú toto maximum a na tie iné dni si zas budeme musieť len zvykať.
Nechce sa mi o ničom extra polemizovať, azda, len krátko o pive, ktoré som dnes vypila skoro na dúšok. Cez pohár som sa dívala na ľudí, skresľovala ich postavy, ich charaktery a čojaviem, nemám právo nič skresľovať, už vôbec nie súdiť, ale o to mi nešlo. Potrebovala som sa iba potichu zabávať a spomínať si na seba, keď sa dívam na svoje ja cez pivový pohár.
Farebné náušnice mi zvonili pri uchu, tenké ramienka na sandáloch držali moje nohy pokope, aby som mohla ešte ísť ďalej, oveľa ďalej a napokon zájsť aj do seba, pozrieť sa, čo je nové.
V meste som zastala pred každým veľkým výkladom, pozerala som sa dnu a hľadala v odraze svoju dušu, hľadala som tam seba... Ľudia za mojím chrbtom hlasno hovorili o živote, nakupovali ovocie na trhu, nosili farebné tielka, čítali knihy...
Bol to obyčajný deň, bola som to zas len ja, so mnou ďalšie veľké výklady pre malú dušu a ďalej len miesto, kde som sa dokázala stratiť.
