Zabolel si ma v strede hrude, niekde tam v tom mieste hovoria tomu ľudia srdce. Nie som si istá, či ho ešte vôbec mám, či ešte niečo cítim, lebo žiť si želám už len tak mechanicky. Nikdy som neverila, že aj pohľady z okna môžu bolieť, bolia, keď sa zadívam cez zaprášené rolety, bolia pri každej myšlienke...
Nie ťažko sa vzdáva tohto života, nie ťažko sa mi niečo obhajuje. Nie vždy si dám dôvod na žitie, dôvod na toto hlúpe bláznovstvo. Si len hlúpa myšlienka, nedomyslený koniec...
Ráno, keď som otvorila oči, želala som si nachvíľu nežiť, byť neviditeľná, byť kvapka rosy, čo sa vyparí za prvého ranného lúča, želala som si byť nikto, želala som si, aby si bol nikto pre mňa.
Nech už príde noc, tak rýchlo si ju želám a s ňou rýchly spánok a zabúdanie. Chcem žiť rýchly život, taký, ktorý sa ma nebude stíhať dotýkať, ktorý mi neublíži, iba prejde...
Kvety z vázy som hodila do koša tak isto, ako nedávno nás. Vety ostali nedopísané, v hlave si stále opakujem, že to musí mať zmysel, že sa to dá prežiť už oveľa ľahšie. Chlácholím sa vo vlastnom objatí, hladkám po vlasoch, no hľadám možnosť utiecť.
Mať tak raz na výber, iba jeden jediný raz, stratiť sa ako malá kvapka v mori kdesi zabudnutá...
