Ráno ma zobudilo pár esemesiek, ľudia mi želali všetko, čo sa bežne želá. Dnes je zas ďalší deň, ďalšia šanca mýliť sa, niečo prežiť, niečo skúsiť ... Ráno nebolo ničím zvláštne, akurát ten dážď mi možno pripomínal seba, niečo zo mňa, malý priestor, kde teraz prší, lebo na celom svete, na celej duši, nemôže byť vždy iba pekne...
Niečo vo mne sa ma snažilo postrčiť, aby som načrela do seba hlbšie, aby som si viac pospomínala, aké to bolo, keď som cítila voľnosť, videla iba pláň ružových kvetov, ktoré som nevedela nazvať menom.
Voda zo studničky, kde som si ráno umývala tvár, ma chladila. Chladila vo mne všetko spálené, ešte keď vo mne existovala to povestné kedysi, ktoré možno časom opäť príde, ktoré sa ohlási, keď budú vzduchom lietať pavučiny, čo sa budú lepiť ľuďom na tvár.
Doma ma čakal klavír, aby som bola schopná vytĺcť z neho pár tónov, položiť naň svoje ruky. Nemala som čas hrať a zas som si pre seba našla pár výhovoriek o tom, aká som už dávno neschopná na takéto veci a na mnoho iných, ako jednoducho som poňala život a že takto to môže trvať ešte dlho, veď nie je dôvod ponáhľať sa...
