Zrazu ma prepadla pravdivosť vlastných slov.
Výkriky.
Bolesť. Valila sa zo žalúdka a ústam začali dochádzať súvislosti.
Som opitá jeho nezáujmom.
Ešte stále - broskyňové oči.
Môžem. Keby som mohla.
Kričím, že ťa nenávidím.
To ty si mi dával tie návrhy.
Všetky hlúposti zapnuté na žinke s farebnými štipcami.
Odštipol si z mojej duše.
Ostali mi slová. Ostala mi mlčanina.
Necítiš sa vinný?