Dnes ráno som nebola sebou nadšená. Opustila som ho. Hoci len na chvíľu, možno na večnosť, možno pre niečo kam putujem, o čom snívam, na miesto, kde sa chcem dostať a časom na ňom snáď zakotvím. Ale dúfam, že s ním.
°°
Včera mi povedala, že ju fascinuje (m). Pritom všetko je to iba moja nepochopená jednoduchosť, snaha o niečo. Snaha o nič. Pre všetkým veľkých individualistov, ktorými som napokon aj ja a to moje večne nepokorené ego, vysadené na piedestáli, zrejúce, dozrievajúce a použiteľné v prípade, kedy bude treba zaútočiť.
°°
Padá mi hlava do rôznych strán a stále rozmýšľam nad tým, či sa ráno vôbec dokázal zobudiť. Či ho k tomu niečo vôbec dohnalo. Som ponudená nedeľou. Dobrá výhovorka, zuza, vravím si. Nebudem sa zbytočne oslovovať veľkým písmenom, dnes na to nemám právo.
°°
Šampanské mi vyšumelo z hlavy, z hrdla však zabudlo. Dnes mi nikto nedaroval hlas. Dnes by som mala iba počúvať a nesťažovať sa na veci, ktoré aj tak nezmením. Veci, ktoré dokážem ovplyvniť, ale občas som prislabá. Ani nie tak prislabá ako jednoduchá. A to moje ego tam niekde iba tlie a bezútešne sa na mňa hľadí. Čuduje sa ako vôbec...
°°
Neviem presne, aký deň je dnes, ani čo je jeho obsahom. Dnes nemám síl skúmať ho. Sedím na posteli, ťažko položená, poskrúcaná do všetkých strán, snažiac sa vypustiť z hlavy čo najviac. Dať preč myšlienky, ktoré jedna na druhú násilne dychčia, stlačené v tom malom priestore. Búria sa v dave, preklínajú a čojaviemčo...
°°
Dnes mi zostal iba tento podvečer alebo prázdne popoludnie, nazvite si to ako chcete. Zostali mi čokoládové bonboniéry, hluk v hlave po včerajších bublinkách, nech už boli tie bublinky akékoľvek silné...
°°
Cez to všetko mám potrebu skladať účty Bohu a hovoriť o ňom tak silno. Nie v superlatívoch. Skromne. Zbožne. Pre Neho.
Nedele sú rozvoňané jeseňou a navrchu poliate dušičkami, voskom, čečinou a kvetmi.
Sú pokojné, skromné, bez bubliniek zo šampusu, bez naštartovaného auta, bez bezútešného popoludnia odkiaľ kam, skadetade...
°°°°°°°°°°°°
Tak sa tadiaľto dnes potúlam. Vyšumím.
