Bolo to vtedy večer, keď pršalo.
Zvláštne. Nikdy som sa nebála dažďa, ale toto bolo iné. Keď som išla autom sama, uvedomila som si, aká som slabá, malá, že svet navôkol je oveľa väčší. V ten večer boli odo mňa väčšie aj dažďové kvapky. Ako som míňala ulice, uličky, zákutia, ľudí postávajúcich na chodníkoch, čakajúcich, že si ich možno niekto niekedy vyzdvihne, že si na nich spomenie, že nemusia moknúť preto, aby čakali. Vlastne, naopak.
Je to čudné. Obetovať svoje veci pre niekoho (iného), môjho a čakať, že sa raz objaví. Že ho možno napadne prísť, že ho niečo podnieti k tomu, aby vstal od telky, vzal si dáždnik a prišiel.
Sťažoval si sa, že tu nemáme hviezdy. Máme. Je mi ľúto, že ich nevidíš, ale nemám silu ťa o nich presviedčať, vyjsť s tebou na kopec a pravdivo ti ich ukázať. Je to tvoja vec, že neveríš v nebo.
Keď človek šoféruje, rozmýšľa o všeličom. Ja určite. V ten daždivý večer som myslela na nebo, ktoré by som mu mala ukázať a aj na to, že v tom nebi sa skrývajú anjeli, že tam niekde pobehujú a dávajú na mňa pozor.
A ako tak míňam cestu ďalej a stále viac rozmýšľam o tom anjelskom a nebeskom... A potom sa naraz zvrtne(m). Ja a moje auto. Šmyk a som v protismere. Načisto otočená, mimo svojej dráhy, posunutá tam, kde nepatrím. Ohrozená a zúfalá. Sama, s myšlienkami o anjeloch.
Vravela som, že existujú! V tej chvíli som sa nemala čoho chytiť. Nemala som pri sebe niekoho, kto by ma upokojil, keď som sa zľakla. Niekto, komu by som svoj strach hlboko zaborila do ramien.
Nie vlastnou vinou, ale občas je to možno potreba pošmyknúť sa rovno do protismeru, nemať komu ponúknuť strach a zúfalstvo. Vecne si ho u seba uchovať a veriť v nebesá, na hviezdy, na všetko, čo ma správny smer...
