Bola hlboká noc. Snívalo sa mi tak, ako sa mi obvykle sníva. Niečo si pamätám a niečo za zapamätanie nestojí. Teda, v tom prípade to už nie je niečo, je to skôr nič.
So spomaleným dychom, ťažkými viečkami, neprítomným pohľadom.... takto sa vidím vo svojich nociach.
Zobudila som sa. Nie sama od seba. Môj pohľad ma zobudil. Sedel tam tak prísne. Uprene na mňa civel. S otvorenými ústami hľadel a krútil hlavou.
Je normálne, aby ma zo snov budil vlastný pohľad? Veď je koniec koncov môj!
Pohľady bývajú občas veľmi prísne. Starajú sa o nás, pre nás plačú, trápia sa...
Nie vždy to mám s ním ľahké. Priznať sa mu, to je niečo také, ako povedať ocovi, že som nechtiac nabúrala jeho krásne auto...
Je prísny, neústupčivý, milujúci. Je presne taký, aký chcem, aby bol ( v situáciách, keď mi to vyhovuje).
V tmách, kde mi môže nastavovať zrkadlo, pretože aj tak nemám šancu sa v ňom uvidieť.
Pohľady nie sú hlúpe, sú prísne, sú výchovné.
Chlácholivé. Presne vtedy, keď prídem premrznutá do svojej izby. Prezlečiem si pyžamo a ...pohľad ma prikryje. Celučkú. Celkom tak, aby som neprechladla.
Pri všetkom.... pri jedle, z ktorého ma rozbolí brucho, keď mi ho niekto nasilu vnucuje. A potom ma to len ťaží a ťaží ... (radšej som napísala o jedle. S ním je to niekedy ľahšie)
°°°°°°°°°°°°°°°°
Dajte mi šancu robiť pohár, ktorý neudržím v ruke.
Dajte mi šancu obliať sa horúcou vodou.
Dajte mi šancu veci pokaziť.
Aby som to všetko nakoniec mohla pozametať, ochladiť, ošetriť, napraviť ...
Nemusíte sa báť, nemusíte ma súdiť, čakať, že sa pozdravím prvá, že podám vec, ktorá vám padla na zem...
Nie vždy viem byť dokonalá, šikovná, precízna
!!!
Postará sa o mňa. Naozaj.
Pozdravuje (vás).
Môj pohľad.
