Už som až tak nevládala tlačiť ten kočík do kopca. Predsa mi dala dnešná noc zabrať. Vstať, nežne pokolísať , zaspievať... Aj o tomto je dospievanie. To moje. A jej. Jej detstvo. Sme predsa len svoje.
A potom som si predstavila, po okamihu, v ktorom som ju stretla, aké to musí byť ťažké, zvládať tieto veci naraz. Otvoriť oči a predstaviť si, že nepríde, aj keď je blízko. Ak keď ho mám denne pred očami. A potom dokázať tie oči znovu zavrieť. Dokázať ich zavrieť bez toho, aby z nich stihla vypadnú tá malá povestná slaná tekutina. Vykopať sa ráno z postele bez toho, aby som si pomyslela, ako veľmi to bolí. Ako ma bolí každý jeden vlas, každé žmurknutie. Nasúkať sa do tesných vecí, ktoré zakryjú moje bezsenné čokoládové noci. A tváriť sa. Tvárou. Prítomným pohľadom. A baviť sa o veciach, ktoré ma zaujímajú. Aj takéto bývajú pády. Horké, bezbolestné, boľavé, nepohyblivé, tesné...
Keď už mám pocit, že šnúra čiernych dní sa so mnou ťahá až príliš dlho. Keď neviem začo dostávam túto bitku. Keď si poctivo napíšem úlohy a dostávam päťky. Keď sa každé ráno úpenlivo pozriem do zrkadla, aby som sa našla, ale nevidím tam nikoho.
Na dokončenie tohto neviemčoho, nazvime to pokojne aj príbeh, som sa musela poriadne vyspať. Cez deň som rozmýšľala, čo by som sem doplnila, ale zas som to k večeru zabudla. Nevadí.
Som to iba ja. Vypratá, vysušená, vyžehlená a uložená v skrini. Čakajúca.
Samozrejme, inak to byť ani nemôže, ani nebolo. A aj keď bolo, bolo to neožehlené. Skrčené. Neestetické.
Neskorý niektorý večer, keď jem puding s piškótami, spomeniem si ako to medzi nami chodí. Akí sme si vlastní. Svoji. Ako mi s každou lyžičkou chutí to naše. Sladké, úprimné neskoré a večerné, presne podľa našej chuti.
Možno ťa dokážem každé ráno považovať za prehrešok. Za taký malý, ale predsa len môj. Ale potom ťa vždy vybehám v parku. Každé ráno ťa pošlem preč. Vyhodím si ťa zo seba. Neostaneš na mne prilepený. Si v mojej hlave. Vecne a hlboko a večer s jemnou výčitkou budeš mojím pudingom...
Nie som si istá, ako dlho (mi) budeš chutiť...
