Stromy si boli opäť nakúpiť v supermarkete kvantum temperiek, ktorými sa vymachlili, aby im nebolo smutno za letom, aby aj teraz boli ešte veselé. Občas ich pozmýva ten drzý dážď, ale aj tak im ešte celkom fandím, nech si len držia tú svoju škrupinu, lebo za chvíľu už aj tak nebude o čom (hovoriť).
Celkom jasne si spomínam na toho chlapa, ktorý hľadal v ústach posledné zvyšky popkornu, preberal ho v ústach, ako ty mňa, keď si z času na čas zmyslíš, že by som ti mohla chýbať. To isté dejavú, to miliónte znova, došlaka! Rovnaká ja, rovnaká izba, rovnaký vietor...
S vážnou tvárou sa snažím postaviť k tomuto životu, karhám sa, že stúpam do blata, že padám z výšky ako tieto listy (slová)...
Dievča, čo si asi myslíš, keď si hore? Ako ti je, keď padáš?
Si jednostaj zvyknutá byť hore, drzo pokrikuješ po ľuďoch a pľuješ na chodníky. Ohŕňaš nosom nad pár bastardami, lebo takto ti pripadajú. Dopi posledný nektár z kvetov, a potom si uvedom, že prišíel čas zísť z vrchov sem dolu. Tam ostali (iba) posledné zvyšky zubatého slnka, čo si si zas a zas ukradla len pre seba.
Skrúcaš sa vo vetre, telo položené v jasnom kŕči, stuhnuté ruky a strapaté vlasy.
A ako sa cíti ten (strom), ktorý si opustila?
Mesiac otvára konzervu noci / hviezdne svetlo vteká do spálne / spánok je teplý a mäkký ako med / sny sa kotúľajú rannými hmlami / kto bdie, ten nevidí / krátky film o noci / plnej jasných hviezd
A potom si skús spomenúť, keď budeš sám, lebo len vtedy máš v nás jasno ( a ja ešte jasnejšie). Nie veľakrát, iba zopár, naozaj zopár chvíľ som si ťa želala nestretnúť ako túlavého psa, lebo som vedela, že mi ťa príde ľúto.
Budem prosiť, som špina na roztrhaných šatách, som doráňané ruky chudoby srdca, som to ja, ja som.
