Jedného dňa a mohol by to byť naozajstný deň, by som chcela prísť na to, ako veľmi, človeče, ako veľmi môžeš padnúť do teplej ľudskej náruče. Ako silno ťa môže zovrieť a koľko tepla a blaha ti môže poskytnúť. A či vôbec existuje hranica medzi objatím a objatím s priepasťou, do ktorej sa dá tak bezhlavo vletieť...
Ako sa dá nebudiť do rán, (?) ktoré ti jednostaj prichádzajú klopať na okná, vyháňajú ťa s postele a na chvíľu urobia prievan, nech je vzduch čistý, kým rozkážeš telu aby bolo, aby sa pozviechalo.
Kam sa podieť od samého šialenstva, keď je ťa zrazu všade tak príliš veľa? Ako si vytvoriť vlastný medziživot, do ktorého sa dajú popratať veci, čo ťažia, čo nenosia pravú tvár?
A kedy príde ten čas s veľkým vykročením dopredu a bez obáv?
Letargické dni, ktoré ma nesú časom, sú navlas rovnaké. Prikazujú neustále nejako žiť, nútia padať dážď v rovnakom čase, omínajú ľudí a vnucujú sa vojsť kamkoľvek.
Možno raz začnem veriť na modrú oblohu, možno aj na to, že tráva potrebuje dážď na to, aby rástla a ja s ňou. Všade je priveľa potešenia, ktorému sa bránim, lebo to jediné mi teraz netreba.
Netreba mi nič.
Ani teba.
Zrazu si bol všade.
Kypel si dňami z môjho života.
Nechcem.
Už nie.
