Videla som už takéto tetušky. Stará je asi tak ako moja mama. Ale chrup má strašný, no neustále ho v dôvere obracia na mňa a rozpráva… V zberných surovinách sa vraj stále potešia tým plechovkám, čo donesie. Usmievala som sa. Blbá reakcia, viem, ale čo som mala povedať? Prišla ďalšia pani, no táto už decentne nahodená, no očividne sa s touto bezzubou poznala a hneď sa dali do reči. Nemala ostych ani jedna, tak som sa podozvedala všetko… „Prečo ste takto dopadli? TO nemáte nikoho blízkeho?“ Tetuš sedí a ja tŕpnem, indiskrétna otázka, ale zdá sa, že bezdomovci sú na také zvyknutí. Akoby sa mňa niekto pýtal, čo dávam žrať psovi.
„Mám dcéru v Košiciach, syn je pri Bardejove na dedine, potom dcéru ešte kdesi na Morave… Jeden dom mi predali, druhý zbúrali…“ „A to sa nemá kto o Vás postarať? To sú teda pekne vychované deti!“ netají sa pani svojím rozhorčením. Ale tetuš jej oponuje: „Ale, oni sú dobre vychovaní, ale sú nešťastní. Syn sa chcel už dvakrát obesiť, dcéra skoro spáchala samovraždu. Vnučka mi hovorí: Babi, keby si nebola prišla, tak mamku pochováme…“
Ešte sa dozviem, že akási pani, čo chodila do Charity z vlastnej vôle ako dobrovoľník, ju vzala k sebe. Príchádza trolej a tetuška si sadá na sedadlo k ďalšej duši, ochotnej počúvať, že plechovky berú na konci mesta v zberných surovinách.
Povedala som to mame. Predstavila som si, že moji chalani by mali babku bezdomovkyňu… A mama mi hovorí: „NO, keby som mala niekomu ostať na obtiaž, radšej umriem…“ Preboha, odkiaľ sa berie v ľuďoch pocit, že by mohli byť niekomu na obtiaž? Prečo tie deti dovolia, aby sa ich mama v hrubej vetrovke v zime-v lete terigala mestom a zbierala po smetníkoch plechovky? Veď je to ich mama…
