V ich rodine bolo vždy dosť detí - švagriné mali každý polrok bábo - raz jedna, raz druhá. Keď sa mal narodiť môj prvorodený synátor, všetci sa tešili, len svokra bola akási čudná - neustále ma kritizovala, nič jej nebolo dosť dobré. Raz som zle umyla riad, inokedy ju popudilo, že poobede spím. Začula som aj jej reči typu - zase bola v meste rozhadzovať peniaze, znova ti nevyprala nohavice, synku, cítila som, že prihorela omáčka - ale hrniec stihla chytro umyť.... Spočiatku som si z toho nerobila nič. Veď každý si musí najprv zvyknúť na novú tvár a na to, že v dome existuje ktosi cudzí...
Keď sa drobček narodil, a zdraví sme prišli domov, začula som úchytkom z kuchyne: „Ja som vedela, že to nebude dievčatko...“ Zazdalo sa mi, že ju to mrzí, že má doteraz samých vnukov a žiadne dievča. Problém však nebol taký jednostranný. Keď bolo treba poumývať schody alebo povešať prádlo, neustále sa s očakávaním pozerala na mňa. Akoby čakala, kedy sa toho ujmem.
Mala som z nej strašné nervy, ale stále som ustúpila. Keď som počula, ako svojim školopovinným dcéram hovorí - nechajte, nerobte, neutierajte ten riad, treba sa vám chystať na diskotéku, alebo učiť - začala som ju ticho nenávidieť. Pocit zlostnej nevôle vo mne silnel zo dňa na deň, podliehala som mu síce nechtiac, lebo som si uvedomovala, že to nie je kresťanské, ale nedokázala som ho v sebe potlačiť. Prečo tie rozdiely, prečo to sebecké obhajovanie a ohováranie za chrbtom... Nevedela som ju pochopiť, hoci som sa o to kŕčovito snažila. Spovedníka som radšej menila každý mesiac, aby si o mne nič zlé nemyslel. Moje hriechy boli totiž stále tie isté, musela som sa vyznať zo želania toho najhoršieho blížnemu svojmu. Zlepšenie neprichádzalo. Stále na konci spovede sa ma kňaz pýtal, či sa chcem strániť od hriechu a ja som svoju výpoveď menila len minimálne. Nervozita ma opantala natoľko, že som nebola schopná normálne uvažovať. Zakaždým, keď som už nemohla vydržať a povedala by som jej niečo nevhodné, som utiekla do izby a pritúlila som si rozpálenú tvár na synove líčko.
Jedného rána som zbadala, ako sa svokra kamsi chystá. Bolo na ňu nezvykle skoro, v takomto čase zvykla odfukovať v teplej posteli. Nepovedala nič, mlčky prešla popri mne a zamierila na autobusovú zastávku. Domov prišla až popoludní, akosi jej všetko padalo z rúk. Pripadala mi ako nadrogovaná. Dcéry sa ako vždy vyparili s chlapcami a ja som musela z kuchyne odísť, lebo som nedokázala pozerať sa na jej trasúce sa fúziky na hornou perou. Nezdržiavala ma a ja som osamela vo svojom útočisku s vlastnými umárajúcimi myšlienkami. S tým som nerátala, že by nebola schopná demonštrovať svoje myšlienky navonok, že by sa utiahla do ulity a stala sa z nej obrovská chodiaca záhada? Jej nebezpečnosť týmto stúpla a ja som sa hrozila takejto alternatívy. O týždeň sa situácia zopakovala, opäť som sa s ňou zrazila pri dverách kúpelne. Skoré ráno, ten istý výraz, to isté šedivé oblečenie.
Neviem prečo, ale vzbudilo to vo mne obrovskú zvedavosť. Kam chodí na celý deň a nikomu nič nepovie? Prečo sa skrýva po večeroch sama v izbe a dlho do noci svieti?
Ani neviem čo vo mne vzbudilo toľko odvahy, že som jej po odchode vpálila do svätyne a vrhla sa na zásuvku, v ktorej schovávala dôležité dokumenty. Nedarilo sa mi však nájsť nič, čo by uspokojilo moju zvedavosť. Náhle mi zrak padol na kalendár. Dnešný deň bol označený červeným perom. V krúžku bolo jediné slovo - sono. Okamžite mi zaplo. Niečo jej je. Prvý moment ma zastihol v myšlienke - Tak jej treba! V zápätí som prepadla panike, že sa dostanem do pekla, keď takto rozmýšľam o svojom blížnom.
Celé doobedie som uvažovala nad tým, prečo nič nepovedala. Pravda, dcérenky neboli práve chápavé, skôr tupé a zamerané len na seba. Bolo zrejmé, že slovo empatia im nič nehovorí.
Keď sa poobede vrátila, obchádzala okolo telefónu ako hladná mačka okolo horúceho mlieka. Zrazu jej zavonil pod rukou. Skryla som sa za zárubňu a prekvapene počúvala jej vydesený hlas.
„Koľko,“ pomaličky zo seba vytisla. Na druhom konci drôtu jej ktosi odpovedal. Ten vzdych bolo počuť až na ulicu. Zavesila a pomaly sa zviezla na kreslo.
Nasledujúce dni chodila ako bez duše. Nemohla som jej prezradiť, že o tom viem a ona to nikomu nepovedala. Všetci totiž žili svoj prázdny a obmedzený život ako vždy. Nikomu nebilo do očí, aký má šedivý vzhľad, ako sa jej prepadávajú líca. Akoby ani neexistovala a ja som cítila jej sklamanie. Zo seba, z toho, ako vychovala svoje deti, že sú ako stroje na zabezpečenie vlastného úžitku a okrem nových handier ich nezaujíma nič.
Po pár mesiacoch ostala na lôžku a rodinná rada rozhodla, že ju prevezú do zariadenia, kde sa o ňu budú starať kvalifikovaní odborníci. Videla som jej na očiach, že to nechce, nevládala však odporovať. Apaticky sledovala telenovelu. Len jediná slza jej stiekla po líci. Nevšimla by som si ju, ale akurát vtedy zasvietilo cez okno slnko a kvapka vyzerala ako malý drahokam. Okrem mňa si to nik nevšimol. Sanitka ju odviezla. Po pár dňoch nám dali vedieť, že sa jej stav zhoršil. Bolo akurát pred adventom, dcérenky využívali posledné dni na zábavy.
Napriek chladu som premohla nechuť a vybrala som sa do mesta. Bolo treba aj tak nakúpiť nejaké cukrovinky. Pred ústavom som sa trochu zarazila: „Čo tu robím, keď ma nikdy nemala rada a ani netúži po mojej blízkosti?“
Zarazil ma jej výzor, na ktorom sa už podpísala smrť. Vyhrotené črty napínali suchú pokožku a fľakaté ruky neprezrádzali žiadne známky života. Prístroj slabučko pípal. Chytila som ľadovú ruku a snažila sa ju trochu zohriať. Nebadaný stisk ma prekvapil. Pozrela som jej do vychudnutej tváre a na chvíľku som zahliadla úsmev. Prístroj zrazu zapípal silnejšie a náhle sa rozzvučal čudným drnčaním. Zbehli sa sestry, ale keď videli, že sedím a držím ju za ruku, stiahli sa k dverám a potichu počkali, kým odídem. Šla som po ulici a úplne bez sĺz som rozmýšľala o tejto žene. Aká bola krutá a bezcitná, neštítila sa ohovárať a prinášať ľuďom nepokoj. Celý život strpčovala svojim najbližším dni neustálym frflaním. Ako egoisticky vystupovala pred svetom.
Po pohrebe plnom falošných sĺz a prehnaného kvílenia sa všetci oddali svojim obvyklým zábavkám. Na stromoch nebolo ani lístočka a vo výkladoch sa leskli vianočné gule. Na jej hrobe trónil honosný veniec s vyzdobenými sviečkami na ktoré sa pomaly ukladal sneh. Ako ticho dokáže odísť človek, ktorý za sebou zanechá rozháranú rodinu bez duševnej opory. Ako ticho sa stratí zo života a neostane po ňom ani pamiatky. Ticho som za sebou zavrela bráničku na cintoríne a utekala do hračkárstva. Malý túžil po vláčiku a deťom predsa treba plniť sny.
PS_ To sa stalo jednej mojej dobrej priateľke... Príbeh je vypočutý a prežitý...
