„Na to, aby mohla ***** kandidovať na prezidentku, potrebuje nazbierať 15.000 podpisov občanov alebo 15 podpisov poslancov,“ uviedol denník Sme 6. 6. 2008 na svojej internetovej stránke. A čo mi na tej vete nesedí? Nie dosť, že poslanci nemusia chodiť každý deň do „národnej zrady“, teda do práce, nie dosť, že sa vyvážajú na súkromné cesty služobnými vozidlami, nie dosť, že dostávajú nehorázne prachy za ten „pracovný“ ošiaľ“, čo predvádzajú, nie dosť, že im to všetko platíme z daní, nie dosť, že sú trestne „nezodpovední“ za svoje činy… ale ešte sú aj viac, ako my, obyčajní občania. Keď sa 15.000 podpisov občanov rovná 15 podpisom poslancov, mne to pripadá, ako keby 1 poslanec sa rovnal tisícke obyčajných ľudí. Aj nacisti strieľali za jedného zabitého Nemca 10 dedinčanov v Lidiciach. Tu máme dôkaz, že sú to nadľudia, vôbec sa tým neataja a nemajú žiadnej sebareflexie… Veď načo!
Dokázané: Sú to nadľudia!
(Smiešna stará) komunistka sa rozhodla kandidovať za prezidentku. Nebudem ju menovať, nedajbože, ešte ma zavrú. Zrejme sa nechala inšpirovať jedným z bývalých prezidentov, ktorý napriek svojej komunistickej minulosti dokázal, že sa nedá znechutiť minulosťou, tobôž nie vlastnou. „Čo bolo bolo, teraz skúsme nájsť to podstatné,“ spieva Jožo Ráž. Podstatné je, že nemá hanby!