Baran - v mojom prípade blíženec, je veselé dieťa. Rehoce sa na každej sprostosti, dokonca si ich vymýšľa sám, potom sa začne chytľavo rehúňať a za chvíľu sa smejeme všetci. Syndróm najmladšieho dieťaťa mi dokazuje - aj ja som najmladšie dieťa - že to niekekdy býva rozmaznanec, inokedy veselý jedinec spokojne prežívajúci na výslní rodičovskej lásky. Všetky výchovné lapsusy si odskákali starší súrodenci, jemu ostalo len hýkanie nad tým, aký je šikovný a zlatý. Zbožňujem ho pre jeho bezprostrednú povahu. „Mámuška“ ma tituluje. A za tým: „Nemáš niečo dobrého jesť?“ Fakt, je to také slniečko. Keď však zaregistruje, že niekto to s ním nemyslí dobre, vie byť pekne odutý ako ropucha. Ale to je zriedka.
A teraz ten vlk. Konkrétne vlčica. Milá pani učiteľka, ktorá na mňa pôsobila fakt celkom fajn. Až do času, keď dala môjmu dieťaťu po líci (ľudovo povedané po pyščisku, a takú fajnú, sadla…) Dieťa mi to zreferovalo, nástojila som, aby to bolo pravdivé, čo dúfam aj bolo. Následná konfrontácia dokázala, že pravdivé to bolo. Celý problém bol v tom, že sa predbehol na obede v rade. Kto to nerobí? Aj ako decko som robila, a viem, že sa to robí dodnes. Ale dieťa bolo v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Videla som, že ho to štve a spravodlivo rozhorčená som sa vybrala do školy. (Svoje dieťa si predsa môžem otĺkať sama, a čochvíľa už ani sama nie - lebo pôjdem do basy) Hnacím motorom mojej „pracovnej cesty“ bola posledná veta pani učiteľky: A nevolaj mamu do školy!
Vyjasnili sme si to, pani učiteľka prejavila ozajstnú ľútosť a mne to prišlo trochu hlúpe, ale uvedomila som si, že takéto veci treba riešiť a nie zametať pod koberec. Povedala, že ho má rada, a že ju to mrzí.
Myslela som, že je to OK, lebo moje slniečko to bralo zvesela, ako to on zvykne. Lenže odvtedy má pocit, že na ňom sedí. Nie tak ukážkovo, že by mu dávala zlé známky. Striehne na jeho smiech, na jeho pohyby, všetko, čo urobí nad rámec „normálneho“ správania, je zlé. Akoby sa sama potrebovala ubezpečiť v tom, že on je naozaj akási malá beštia a že tá facka bola potrebná. Poznámka, ktorú dieťa donieslo v piatok, ma vydesila. „Vysmieval sa mi! (Bolo mu smiešno), Vyrušoval (Ale najprv začali dvaja iní) a arogantne komentoval moje pokyny (to je fakt, on je taký šašo, ale niektoré veci sa predsa nemusia brať smrteľne vážne, len zopakoval učiteľkine: píš krajšie!). “ Opäť mám prísť do školy. Minule som tam bola vypýtať ho k zubárke a hneď mi referovala, že zase zabudol plávanie. Ja viem, že je to nutné, udržať v dieťati autoritu a rešpekt. Veď autorita sa nezískava poznámkami, rovnako ako si rodič nevydobyje lásku dieťaťa bitkou. Mám ho zbiť, alebo mu mám v tej jeho slnečnej duši všetko to milé zlomiť? Poznám také extrémy, dieťa je „osobnosť“ a keď nevojde prvé do dverí, hodí sa o zem a vrieska. Keď nedostane hrnček, ktorý chce, kope do dverí. Moj dieťa nie je také. Je jednoducho veselé. Nevidím v tom nič zlé. Ale má pocit, že tými poznámkami a pokarhaniami z neho pani učiteľka vykresá malého grázlika. A ten raz vyrastie na veľkého grázla. Koľko času trávi dieťa v škole? A koľko doma? Pred rokom trpel nevysvetliteľnou nevoľnosťou. Každé ráno vracal do sáčka v aute - tridsať kilákov do školy, no smola. Gastrodoktorka nezistila nič. Potom to prestalo. Ale v dnes to znova prišlo. Opäť bol celú cestu zelený a zvieral sáčok…
Ale ja vážne milujem učiteľky - napríklad tú, čo mal minulého roku. Bola super, taká normálna, veselá, všetko brala z odstupom a vedela každé decko pochváliť. Škoda, že ich je málo.
