Kam za novodobou turistikou?

Na nápad mať všetko pod jednou strechou prišli už komančovia. Ja som prior milovala. Mali tam úplne všetko. Od spodných gatí po cestoviny. V ôsmom ročníku sme chodili s kamoškami robiť si srandu z typicky socialistických handier na samý vrch Prioru. Rehotali sme sa ako besné vyťahujúc oranžové svetre z regálu. Keď nacupkala predavačka, taká echt tlstá teta v červenom „šurci“ (no tak si ju pamätám, fakt), tvárili sme sa, odchované na burdách a Verenách, že sa nám to páči. Keď odtiahla vypiť si kávu, opäť sme sa rehotali ako kozy. Ale ten Prior bol super. Po revolúcii ho zrušili. A toť na jar otvorili jeho verziu. Max. Prečo ma tak rozčuľujú tie hordy mladých, čo mladých, detí, ako chodia po tom Maxe a rehocú sa? Veď to isté som robila aj ja v Pirori. Veď dnes hovoria, že „dáme si rande v Maxe, stretneme sa pri Maxe...“ A moje kamošky tiež v 1988-om roku hovorili „stretneme sa pri Priori...“ Lenže, my sme chodili aj do Tatier, ba dokonca na v lesíku pri sídlisku sme skúmali dážďovky, raz sme zahrabali krtka, zdochnutého pod stromom, a o mesiac sme ho vyhrabali, a pozorovali kostru... Nemali sme mobily, ktorými sa v Maxe dorozumievajú dnešné decká. Ale mali sme vymyslené vysielačky - škatuľky, ktoré sme mali pri uchu a úspešne sme klamali ostatných, že fungujú. Preliezačky sme používali na lezenie a nie na sedenie a fajčenie ako dnešné deti. Lavičky sme nedemolovali, ale natierali na modro. Boli sme tri sestry a mali sme jeden bicykel. Sobi 20. Dnes majú moje deti tri bicykle, ale väčšinu času trávia doma pri počítači. Ja som sa o ten Sobi 20 sústavne hádala so sestrami, a väčšinou som vyhrala. Moje deti sa hádať nemusia, iba o počítač, lebo ten majú, žiaľ (alebo skôr našťastie), iba jeden. Na výlety sme chodili na Duklu, alebo do Bojníc. A celú cestu sme si spievali. Dnes keď poviem, aby si deti spievali v aute, zastrčia si do uší MP3 a uštedria mi nechápavý pohľad. Čím som staršia, tým viac sa túžim vrátiť do detstva. Čím to je, že človek chce byť chytro veľký a dospelý a potom je až strašne dlho dospelý, tak dlho, až to lezie na nervy.
Ale späť k Maxu. Úplne ma dorazilo, keď som kdesi čítala, že ľudkovia z dediny, väčšinou dôchodcovia, chodia do mesta v celých autobusoch. Fajn, že chodia na výlety, veď sa musia doma nudiť a tie bubáky v ponožkách im musia veru aj plesnivieť. Tie autobusy však parkujú pred Maxom. No to je sila, vybrať sa do nákupného centra na výlet. To už niet na Slovensku čo obzerať, len kopec obchodov pod sklenenou strechou?