Kauza sedadlo

Keď som už mala v páse tých správnych sto centimetrov a pripadala si ako veľryba, šla som sa ešte s manželom prejsť po meste. Nohy už nechceli veľmi poslúchať, priam „vytekali“ z topánok, a tak sme naspäť do nášho hniezdočka šli autobusom. V tých časoch bolo moderné paleto, taký kabát A-čkového strihu, s ťažko definovateľným tvarom. Aj ja som také mala, pretože do iných handier by som už asi nevošla. Stojím si tak v autobuse, pretože miesta boli samozrejme obsadené. Jasné, že v mojom prípade sa nik neobťažoval uvoľniť sedadlo. Môjho muža to však voľáko popudilo, pritom on sa ináč veľmi zriedkakedy ozve. Cítila som, že to v ňom vrie. Pred nami sedeli také dve tetky. Mohli mať asi hodne po päťdesiatke. Klábosili veselo, prebrali všetkých bratrancov a susedky, a sem-tam hodili pohoršený pohľad na moju sopku pod kabátom. Keď sme už mali vystúpiť, povedal mi Jožo pekne hlasno: „Tie tety majú asi drevené nohy. S protézou sa predsa ťažko stojí...“ Všetci naokolo stíchli, čakali reakciu predmetných dám. Ale čuduj sa svete, jedna na mňa hneď vyšplechla: „Noa? Čo by ste chceli? Veď v mojich časoch šla žena porodiť na pole. A ešte sa aj domov vrátila pešo. A vy by ste si chceli sadnúť.“ To som už toho mala dosť. Aj tak sa dvere otvorili. Milé dámy, ak ešte žijete, vedzte, že som mala tri dni do pôrodu, a že vaše správanie bolo prinajmenšom hnusné. Trvalo mi trinásť rokov, kým som sa spamätala. Ale odvtedy zásadne neuvoľňujem ženám vášho typu v autobuse sedadlo. Aké rozličné sú ľudské reakcie, a akí rôzni sme vo svojich myšlienkach...
Inokedy, za iných okolností a už bez batoha cestujem v mestskej hromadnej, keď tu zrazu počujem akýsi krik. Vozidlo bolo poloprázdne, miest na sedenie dosť. Pozerám, kto to kričí, a starý dedko, taký rozgajdaný typ, reve na puberťáka, ktorý pred ním sedí. „Ako to, že mi neuvoľníš sedadlo? Drzáň jeden!“ Všetci sa pozerajú. Chalan celý bordový hovorí: „Veď je tu kopa prázdnych sedadiel.“ Dedo nepočuje, len reve ďalej. Chalan napokon vstane. Dedo si sadne, kde chcel. Bolo mi ho ľúto, ozvala by som sa. Ale som zbabelec. Dedo mal v ruke takú hrčatú bakuľu... Kto vie, či by sa mi neušlo.