Možno by domorodci aj zvolili iného, ale nebolo koho, a veď - tohto poznáme, tento je „náš“, a asi keď je tak dlho vo funkcii, asi je aj dobrý. Že sa chodníky drobili, potok nečistil, cesta rozbíjala každý rok, a v hornej časti, kde býval starosta, bola čistička odpadových vôd a v dolnej nie, to nikomu neprekážalo, veď starosta vie, čo robí. V blízkosti obce boli voľakedy lyžiarske vleky, turistický ruch priam kypel, malebné horské prostredie zútulňovali dve veľké chaty s kopou personálu. V obci nebol ani jediný Róm... Vleky dnes nefungujú, neostali po nich ani stĺpy, chaty nefungujú, ale jednu si starosta odkúpil - ako inak, za korunu. Veď ešte vlastne urobil obci službu, tak by sa zhumpľovala aj tá... Bol to taký dobrák, že keď videl, ako za bieleho dňa vypúšťa chudák do potoka obsah svojej žumpy, zaželal mu „Pán Boh pomáhaj“ a priateľsky sa porozprávali. Nevadilo im, že štipľavý pach zamoril celú jedinú ulicu a hovienka plávali dolu potokom.
V obci bola aj škola, Na prvý pohľad desila - omietka opadaná, vodovod nefungoval, okná z čias Márie Terézie. Typický záber na cigánske obydlie. Vtedajší nájomníci blízkej erárnej bytovky s ešte horším imidžom a plesnivými stenami, kde mali pôvodne bývať pedagogickí pracovníci (ani jeden o to neprejavil záujem) prosili starostu, aby si mohli odkúpiť byty a na vlastné trovy že si ju dajú do poriadku. Nedovolil. Až prišiel záchranca. Starostov brat sa do nej nasťahoval, a odvtedy stál na ošarpanom dvore najnovší méďák. A zrazu sa našiel miliónik na opravu - plastové okná, nový náter strechy, nové parádne dvere, omietka... Aby sa nepovedalo, stenu školy, susediacu s bytovkou, tiež natreli. Možno aby nekazila výhľad prominentým nájomníkom. Kdeže nejaké priehľadné záznamy o hospodárení s obecnými peniažkami, veď takí obyčajní tupci z valala sa do toho nerozumejú. Sedliacky rozum, alebo skôr jednoduchosť zmýšľania... Raz povedala jedna jednoduchá žienka z tejto obce, uberajúc sa dolu dedinou z parlamentných volieb: „Ja som volila Mečiara. Že prečo? Veď iného nepoznám.“
V obci bola aj pošta. Dnes sa všade hovorí o súdržnosti rodiny, tak prečo nedosadiť za vedúcu pošty svoju manželku? To nič, že nemá adkvátne vzdelanie, do dôchodkou si môže na teplom miestečku polebediť. Takýto prípad predsa vôbec nebude rozmazaný v médiách, kto už by stál o nejakú „šmišnu“ dedinu... Ale čo sa nestalo. Pani vedúca, mala to do práce dva metre cez hlavnú komunikáciu, si upravila „ordinačné“ hodiny po svojom: ráno dve hodinky, poobede dve, a zatvárame o 14.30. Na lístočku, čo hovorí, že máte na pošte nejaké doporučené veci - do vlastných rúk, tak stálo. Nuž, istej časti obyvateľstva dedín na východe to ani tak nevadí. 35 až 45 percent sú to dôchodcovia, ktorí sú možno aj radi, keď môžu v rámci pravidelnej zdravotnej polhodinky vyjsť trochu medzi ľudí a „poľabdať“ si na pošte. Pracujúci človek, čo dochádza za chlebom tridsať kilometrov, má však problém dostať sa do pol tretej domov. Jedna drzaňa, nazvime ju pracovne Baša, to trpela osem rokov. Osem rokov, kedykoľvek jej došiel doporučený list, volala pani vedúcej pošty, aby jej táto milostivo zobrala jej doporučenú zásielku domov, pričom si po ňu musela prísť vtedy, kedy jej to táto dovolila. Nič by na tom nebolo, veď sme ľudia, a pomáhať si musíme, ale ten milostivý výraz v tvári pani vedúcej tejto drzani pil krv. Raz sa stalo, čo sa stať muselo. Pani vedúca mala dovolenku, zastupovala ju jedna doručovateľka z dediny vzdialenej desať kilákov, a drzaňa dostala oznámenie o uložení doporučenej zásielky, ktoré bolo veľmi dôležité. Čo teraz? Na lístku stálo, že zastupovanie je na dve hodiny denne. Vziať si dovolenku? Drzaňa sa naštvala a napísala svoj problém na poštový regulačný úrad. Zareagovali okamžite, všetka česť, odvtedy sa Baša permanente domáha svojich práv, a napriek tomu, že je blondína, zatiaľ je úspešná! Ale to sme trochu odbehli. Nuž, poštový regulačný úrad dal drzani za pravdu. Ako inak, po doporučený list s vyrozumením, že má pravdu, a že v obci nad 500 obyvateľov má byť pošta otvorená jeden deň v týždni do piatej, si musela ísť k pani vedúcej. Táto jej hneď začala vytýkať, že prečo sa sťažovala, veď mohla zavolať. Všetci to tak robia, všetci sú dlhé roky spokojní. Alebo mohla splnomocniť suseda, veď všetci to tak robia. Tak prečo? Jej teraz nedali prémie (kurník, každý mesiac prémie, to je sila!), bude mať rozkydaný celý deň, keď bude musieť byť do piatej na pošte... Drzani to prišlo aj ľúto, pozerala na uplakanú tvár... V podstate je to dobrá duša. Ale potom si povedala, že keď niečo robia všetci, a všetci sú spokojní, to ešte neznamená, že je to správne. Že sa podľa zákona mali do piatej vybavovať stránky na pošte, to predsa musela vedúca vedieť. Odvtedy je pošta otvorená jden deň v týždni do piatej, a drzaňa, potvora, chodí presne za minútu päť.
V obci sa v lete stavala prípojka na kanalizáciu, samozrejme, len v dolnej časti, lebo horná, ako sme už spomenuli, ju dobré štyri roky mala. Drzaňa bola práve doma, teda si schrupla trochu dlhšie, lebo práve v ten deň mali cestovať spolu s manželom, nazvime ho pracovne Janči, a deťmi, ktoré pracovne nazveme chalani, na dovolenku na trinásť dní. Otvorila teda oči niekedy o deviatej, a čo nevidí: Na dvore, súkromnom pozemku, kope jeden tmavší chlapík dieru hneď za plotom, a druhý pri ňom stojí. Janči vyšiel hneď von, a práve okoloidúci starosta mu hovorí: Kopeme prípojku. Janči na to: Ale veď tadiaľto ide elektrický kábel, čo vidí aj sprostý, keď je to na úsečke medzi rozvodnou skriňou a domom. Vtedy už chlapík prestal kopať s tým, že to už stačí. (Vykonávateľ prác na súkromnom pozemku je zo zákona povinný upozorniť majiteľa sedem dní vopred a doložiť to projektovou dokumentáciou. Science fiction...)
Drzaňa s celou bandou odišli na dovolenku a nechali dôverčivo na dvore počerného kopáča s jeho nadriadeným (ten nekopal, preto ten úsudok). Po trinástich dňoch prišli domov. Potme. Elektrina nefunguje, poistky vybité... Bolo 9 hodín aj 30 minút. Diera na dvore nezahádzaná, v druhom kúte druhá diera. S dôverou teda zavolala starostovi, ktorý jej povedal, že nie je možné, aby preťali kábel v jame, lebo jemu nič nikto nehlásil. Na otázku, čo má robiť, odpovedal: Neviem. Na druhý deň prišli vykonávatelia prác. Našiel sa preťatý kábel, ktorý potom pri policajnom vyšetrovaní označil najprv starosta za nevhodne odizolovaný - dobre sa mu kydalo na prácu, ktorú robil drzanin svokor pred dvadsiatimi rokmi. Inak, tento svedok je už deväť rokov po smrti, ale bol to pedant, akého ťažko nájdete. Ten, čo ho preťal, prehlásil, že mohol v hline zhniť. Z umelej hmoty. Veď dnes je všetko možné. Drzaňa si musela aj vypočuť na svoju adresu pre tlupou priateľov pivných pohárov, že, citujem: „Nabudúce vás prekušim v pase, keď mi budete volať domov večer.“ Nuž, možno je drzaňa hlupaňa, ale komu, ak nie zástupcovi jej občianskych práv mala zavolať?
Ak by bola sviňa, mohla argumentovať spomenutým stavebným zákonom. Alebo, mohla ísť kandidovať za starostku...
(Akákoľvek spojitosť s osobami, udalosťami i prostredím v tomto texte núti zamyslieť sa, či ich náhodou nepoznáme...Ale to nie je môj zámer! Preto sorry. Pravda je už taká... A ja jednoducho nemôžem držať hubu a krok.)
