Lepšie neskoro...

Dobrosrdečná predavačka ho taktne upozorní na to, pre koho je určená. „Ale ja viem, moja, ja mám doma mačičku, volám ju Cilka...“ hovorí úprimne a oči sa mu pritom preteplia citom. Chcel by rozprávať ďalej, ale predavačka sa už otáča k chalaniskovi, ktorý rozsypal po zemi šošovicu.
Vetchý dedko sa odoberie k pokladni, za ním sa do radu zaradí vyobliekaný pán, ktorý sa neskutočne ponáhľa. Netrpezlivo podupkáva nohou, pozerá na hodinky a v duchu nadáva na dôchodcov. Všade je ich plno, postávajú v autobuse, čakajúc, že im niekto uvoľní miesto. V čakárni u lekára poobsadzujú všetky voľné miesta, akoby nemali doma čo robiť. Veď majú času dosť. Nech si pozerajú telenovely, alebo okopávajú záhradky...
Namrzený sa ešte pristaví pohľadom na dedkovi, ktorý zbiera z pultu roztratené haliere. Šedivé vlasy mu vytvárajú okolo tváre tajomnú aureolu. Musí ešte dopovedať pokladníčke, ako sa jeho Cilka hrá s loptičkou. Stojí ako tĺk pri pokladni a zdržiava zaneprázdnených ľudí, myslí si nevraživo nedočkavec.
Zaplatí a uteká na parkovisko k bielej felícii. ,Kurník, zase som zabudol odniesť mame obed,‘ zalamentuje v duchu pri pohľade na obedár, pohodený na zadnom sedadle. Sakra, zase to nestihnem, zúrivo zíza do zrkadla na svoju zarastenú tvár. Dobehne do výškovej budovy a spotený berie po dva schody naraz. Do izbičky s príjemnou kvetinovou vôňou vpáli presne za dve minúty.
Matka, príjemná babička s úprimnými očami sa s radosťou pristaví pohľadom na synovi: „Á, Kubko, konečne si tu. Už som myslela, že ani neprídeš,“ vyčítavo obracia k nemu svoju sivú hlavu. Kučery trčia do všetkých strán, ale tá strapatosť jej pridáva na milote. „Poseď tu pri mne, synku, kým sa najem.“ Nesúvisle jej hovorí čosi o práci, že sa ponáhľa, no ona s úsmevom akoby nepočula. Usádza ho na stoličku, nalieva mu chutný čaj. Padá z neho nervozita, začína si v hlave usporadúvať myšlienky, medzi ktoré sa prediera: „A vieš, čo sa mi stalo, bola som v obchode, a nemala som dvadsať halierov, musela som vrátiť mlieko...“ medzitým prežúva, čo jej priniesol, štátne zuby pracujú a mama chutne rozpráva ďalej: „Stretla som jedného človeka...“ Zrazu sa rozprávanie zadrhne a nastávajú akési vnútorné zábrany. Syn spozornie a prekvapene sa zahľadí na matku, ktorá zrazu pozerá kamsi do diaľky. Očami sa zapichne do záclony a nezaujato začína rozprávať prekvapenému synovi:
„Keď som mala dvadsať, točili sa okolo mňa rôzni chlapci. No poznáš to, nechceš to, čo je na dosah, ale to, čo ti nepatrí, čo nie je určené tebe. Tak bolo aj so mnou. Bol taký počerný, tmavovlasý, ako ty,“ pohladkala ho po ruke. „Bola som vtedy fakt fešná, mládencov na každý prst desať. Chcela som však iba jeho. Aj on mňa, ale problém bol v tom, že mal ísť na vojnu. Nuž spoznali sme sa, mali sa chvíľu radi - no a odišiel. Vrátil sa až po dvoch rokoch, to som už bola vydatá.“ Hlboko vzdychla. Akoby ju niečo, čo ju trápilo už dlhé roky, ťahalo kamsi do minulosti. ,A čo ďalej?‘ Chcel ju pomykať za rukáv, ako keď bol malý, a ona sa v rozprávaní o Červenej Čiapočke pozabudla.
„Keď sa vrátil z vojny, zanevrel na mňa. Mala som už teba, myslel si, že si plod lásky medzi mnou a tvojím otcom. Zradila som ho, hneval sa a po čase z dediny odišiel. Nevidela som ho štyridsať rokov... Až dnes. Vedela som na prvý pohľad, že je to on. Jeho oči sa za tie roky vôbec nezmenili. Rozprávali sme sa tri hodiny, kým som mu všetko vysvetlila. Predstav si, žije sám ako prst, nemá deti, len malú mačičku Cilku. Stretla som ho keď šiel do obchodu kúpiť jej Whiskas.“ V mozgu mu zasvieti spomienka na starého pána s konzervou v rukách a jeho trasúce sa ruky prehŕňajúce sa v peňaženke. Kým spracúva spomienku na jeho jasné teplé oči, také, aké vídava aj on sám ráno pri pohľade do zrkadla, staručká dáma pri spomienkach na posledné hodiny skrásnie, v očiach jej zažiaria nezbedné ohníčky. S úsmevom sa pozrie na syna a pomaly vysloví to, čo podvedome čakal: „Zajtra ťa zoznámim s tvojím otcom...“