Naozaj?

Hlúpa nepozornosť. Tisíckrát vidím samu seba, ako na tú vozovku kladiem nohu o sekundu neskôr. Sekundu... Ako málo stačí, aby sa rozbil celý svet na množstvo drobných úlomkov. Nik ich nepozliepa, lebo niet na svete sily, ktorá by mi prinavrátila možnosť pohybu. Stačil okamih, a miecha sa prerušila. Je to v keli. A ja tiež. Mrzuto zízam na mamu, ktorá vkĺzla do izby ako tieň. Myslí si, že ešte spím, že mi ešte pôsobia utlmujúce lieky, ktorými ma oblbovali v nemocnici. Cez privreté viečka sledujem zmeny v izbe, ktoré urobila jej starostlivá ruka. Kašlem na to, upokojujúce zelené steny, nové poličky či bezbariérová posteľ s polohovateľným matracom ma neprivedú do vytrženia. Mohli si to odpustiť, ale rodičom čovek nedokáže prikázať.
Prečo som sa len tak ponáhľala... Všetko sa zrazu stáva nepodstatným. Keby sa tak dal vrátiť čas.
„Už si vstala, moja?“ opatrne, ako okolo puknutého krčiažka obchádza mama. Akéže vstala, veď už nikdy nebudem stáť. Chcem jej odvrknúť, odpapuľovať, nakričať na ňu. Rozčuľujú ma jej nohy v starých papučiach, opuchnuté, s nepravidelnými fľakmi od kŕčových žíl, ale funkčné. Prečo?! Chce sa mi revať, búchať päsťami. Zomrieť. Akýže je to život, keď sa nikdy nedostanem po svojich dolu z postele. Keď si nebudem môcť ani sadnúť bez cudzej pomoci. Nikdy sa nevydám, ani deti mať nebudem.
„Choď preč!“ vytlačím zo seba. Zdá sa mi, že kričím, ale vychádza mi z toho len tichý chripot. Mama nepočuje. Alebo sa aspoň tak tvári. Otvára okno, oblieva ma horúci vzduch premiešaný s ľadovým dychom zimy. Cítim ho na tvári, ramenách, ale nohy trčiace spod periny v hrubých ponožkách to vôbec nezasiahne. Mohli by mi ich rovno odrezať, je mi to jedno.
Mama pristupuje k posteli, hladí mi horúce čelo. V duchu zúrim, že to dovolím, ale robí mi to dobre. Od toho dňa, keď sa môj život obrátil naruby, som nevyronila ani slzu. A zaprisahala som sa, že sa to nestane. Keď mi povedal ten mäsiar v bielom plášti, že môj stav sa už nezmení, že moje krásne dlhé nohy sa už nepohnú, zaťal mi do srdca. Taká som bola pyšná na farebné silónky, v ktorých vynikala ich dokonalé tvary. Všetci chlapi sa za mnou otáčali, skoro im v krku praskalo. Bolo jedno, či mali pred dôchodkom, alebo ešte len skončili základnú školu. Bola som kráľovná. Už nie som.
Keď som bola malá, hrávala som sa pri potoku. Hádzala som kamienky do malých blýskavých rybiek. Tešilo ma, ak som niektorú trafila. Prestala sa hýbať, a pomaly klesla na dno. Akási zvrátená radosť mi prikazovala robiť to znovu a znovu. Kto vie, prečo som si na to spomenula akurát teraz. Možno je to trest. Zahubila som ich toľko, a vôbec ma to netrápilo...
„V obývačke máš návštevu,“ ticho prehovorí mama. V očiach má smútok. Už nemám chuť na ňu kričať. „Prišli spolužiačky aj s triednou učiteľkou. Premôž sa trošku, myslia to úprimne.“
Dobre. Ak chcú vidieť kripla, nech sa páči. Mama mi pomáha zakliesniť sa do vozíka. Je odporne tvrdý. Asi si nikdy nezvyknem. Škrípavo sa presúvam do obývačky. Ticho ako v hrobe. Jana s Magdou ma ticho pozdravia. Triedna s červenými očami mi bez slov stisne ruku. „Rozmýšľali sme, čo ti doniesť,“ kvoká si ku mne Sylvia, kamoška na daždivé i slnečné dni. Vie o mne všetko, a ja tiež o nej. Sú však veci medzi nebom a zemou, ktorých sa dnes nechcem dotknúť. Strká mi do ruky útlu knižku v ošúchanom obale. Sadá na mňa smútok. Ale už nie taký zlostný, skôr upokojujúci, s myšlienkou na zmenu. Viem, že sa udeje. Ticho sedím, lebo nič iné mi nezostáva. Všetci sa snažia ma rozveseliť. Trepú piate cez deviate. Pozerám na nich ako cez hustú hmlu. Po pol hodine sa dovtípia, a pomaly sa začnú vytrácať. Kývem hlavou, lebo sa mi nechce otvárať ústa. Cítim ruku na pleci, potľapkáva ma ako psa. Som neslušná, viem, ale je mi to fuk. Konečne vypadli. Otvára sa vo mne prázdno, ktoré sa v minúte zapĺňa slzami. Nechápem, kde sa vzali, lejú sa ako vodopád. Mama sa ticho vyparí. Sedím tak hodinu, kým sa všetky vyplavia. Hneď mi je lepšie. Zrak mi padá na knižku, ktorú som trochu zamočila. Allan Marshal - A zase preskakujem kaluže. Vnútri je venovanie: Milej Zuzanke, aby nezabudla, že človek je človekom preto, lebo dokáže myslieť. Zrazu mi v mysli zabliká spomienka na malého chlapčeka, ktorý vlani zomrel. Pamätám si, že ma rozčuľoval jeho úsmev. Akosi k nemu patril. Sedel na vozíku, pozeral na hrajúce sa deti a usmieval sa na všetkých a na všetko. Čudné. Dá sa to pochopiť? Veď im musel závidieť, to je jasné. Ale prečo sa potom tak dobrotivo usmieval? Zízam na okennú dosku. Lezie po nej mucha. Závidím jej. „Musíš to prekonať, pozbierať sa a potom uvidíš, že je ešte veľa toho, čo môžeš prežiť,“ povedal mi tatko pred mesiacom, keď som sa rozišla s chlapcom. Aká som bola smiešna, myslela som si, že sa mi zrútil svet. A on si trochu počkal a zrútil sa sám. Teraz naozaj. Vnútri sa mi však ozýva tichý hlások, každou chvíľkou mohutnie a vytláča tvrdú hrču smútku: musíš to prekonať, a uvidíš. Uvidíš... Vonku vyšlo slnko.