Už ako malé decko som sa modlila pomerne naivnú a priblblú modlitbu pred spaním... Samozrejme, z vlastnej tvorivej dielne. Aj keď bola trošku nereálna, akosi ma uspokojila. Poznáte asi ten dotieravý pocit, že keď sa aspoň nepomodlíte, nedajú vám nutkavé predstavy pokoj? Obsahovala aj klazulku, že: Bože, daj, aby sa všetci ľudia mali dobre. Nuž, stále mi to príde na rozum, keď vidím neduhy dnešných dní - malé zasoplené deti pred Kauflandom. Vyťahané svetre, deravé na lakťoch, špinavé na tvári, očividne hladné, zanedbané, a pritom - mali by byť v škole. Aspoň by dostali obed za korunu. Keď idem okolo takéhoto decka sama, väčšinou mu kúpim žemľu, alebo pár rožkov. Lebo, keď si pýtajú drobné, omieľajú dookola - že na autobus, alebo na chlebík. Ale raz som išla s manželom. A on je na to alergický. Nie že by bol rasista. Ale vie lepšie, ako to skončí. Malý cigánik si totiž pýtal peniažky. Ale tak skromne a jednoducho, až mi slzy vošli do očí. Teta, nemáte tri koruny? Dala by som mu aj dvadsať. No nedala. Lebo ma zastavil hrozivý pohľad mojej polovičky. A pár minút neskôr - šinieme si to hore župčianskou hurkou, keď tu zrazu na okraji cesty stojí „môj“ cigánik, a veselo nasáva vzduch zo sáčka. Z ľavej strany vodiča počujem: No vidíš, na čo mu bolo treba tie tri koruny....
Ale aj tak, kde sa stala chyba? Vie to vôbec niekto? Nechcem byť zlým prorokom, ale kam to spejeme, veď z takýchto detí nikdy nič nebude. Čia je to vina?
