Seansa vo výťahu

Všetci smerujú na iné poschodie. Mladému chalanovi učupenému v rohu to vyhovuje. Apaticky stláča gombíky a trpezlivo pomáha starej babke trafiť na chirurgiu. Má čas. Nikam sa neponáhľa. Nekonečné minúty už pre neho nemajú žiadny význam. Všetko je už vecou okamihu, keď všetci vystúpia, ukončí celé svoje pozemské trápenie. Je to aj jedno, veď človek je aj tak smrteľný...
Výťah sa zastavuje. Pristupuje mladá mamička. Drží v rukách batôžtek a potichu doň plače. Vedľa stojí chlapík, cynicky smrká do vreckovky a kýva hlavou kamsi do prázdna. Ani sa nepozrie smerom k žene. Po chvíli, keď sa výťah zastaví na medziposchodí, pristúpi mladá žienka k chlapcovi v rohu a bez toho, aby čakala na odpoveď, precedí pomedzi zovreté pery:
„No povedzte, nie je to krásne dievčatko? A ten môj chcel chlapca... Teraz sa so mnou nebaví, povedal, že toto nemôže byť jeho decko...“ Na moment sa mu podarí zazrieť anjelskú tváričku s malým noštekom a bezzubými ústkami.
Dvere sa otvárajú, chlap so ženou vystúpia. Vovalí sa hlučná skupinka deciek asi v pubertálnom veku. Veselo hučia, mávajú otrhanými travinami vo funkcii okrasných kvetín. Vzrušene sa dohadujú, kam sa podpíšu spolužiakovi na sadru. Zlomil si nohu, keď sa bláznil na skateboarde. To by ešte nič nebolo, ale musel ísť aj na operáciu, lebo kosť to nevydržala naraz na viacerých miestach. Na traumatológii konečne opustia prepchatý výťah. Na voľné miesto sa s námahou postaví ofačovaný dedko s monokľom pod pravým okom.
„Nevšimol som si traktor pred sebou,“ vykladá kamsi do éteru. „Ešte šťastie, že bol zaparkovaný...“
Vonku je už tma a chlapík v rohu len prepína gombíky. Oneskorené návštevy už utíchli, pohotovostní pacienti sa zdržujú v prízemí. Výťah využíva akurát zdravotnícky personál.
Na najvyššom poschodí pristúpi postarší muž v decentnom obleku. Nie je žiadny krásavec, ale v tvári mu žiari akési vnútorné svetielko. Chlapík pri gombíkoch spýtavo pozrie jeho smerom:
„Kam to bude?“
„Ešte neviem,“ zamyslene prehodí neznámy. „Potrebujem si usporiadať myšlienky... Choďte len tak, hore-dole...“
Chvíľku je v kabínke ticho. Oceľové reťaze monotónne hučia, výťah zbiera po poschodiach sestričky a sem-tam nejakého primára. Po pár minútach sa z rohu ozve:
„Čo by ste robili, ak by vám povedali, že vaša žena je v kóme a nik nevie, či nezomrie ona aj vaše ešte nenarodené dieťa?“
Muž v obleku sa strhne z vlastných myšlienok a opatrne načína: „Stalo sa to vám? Nezúfajte, mladý priateľu, možno ešte nie je všetko stratené.“ Rukou sa dotýka mladému mužovi pliec a nedovoľuje tak jeho protestom, aby prenikli na povrch.
„Keď som sa podľa Božieho plánu mal narodiť, moja mama mala veľmi nízky počet krviniek. Predpovedali jej, že nebudem môcť chodiť, ba možno budem aj slabomyseľný. Ak neumriem ešte pred narodením. A vidíte, nie je to so mnou až také zlé.“ Pokýva zamyslene hlavou a pokračuje:
„Nemyslite si, že sa jej to počúvalo ľahko. Prekonala tri potraty, kým sa jej podarilo dopracovať sa k dieťaťu a zrazu toto!“
„A čo urobila?“ nevydrží mladík. Aj napriek počiatočnému nezáujmu čoraz uprenejšie hľadí spoločníkovi do očí. Má ich také priezračné, akoby cez nich bolo vidieť až na kraj vesmíru.
„Nuž,“ usmieva sa muž v obleku, „chvíľu sa hnevala na osud, potom plakala, nastúpila zlosť na všetko a všetkých.. A potom šla medzi neosobné kmene stromov do parku a tam rozmýšľala.“
„A prišla na niečo?“ skočí mu do reči spoločník.
„Samozrejme. Ide o veľmi univerzálny všeliek na všetky neduhy fyzické i psychické.“
Mladík sa na neho spýtavo pozrie.
„Šla do kostola a dôkladne sa vyplakala.“
„Á...“ sklamane hlesne mladý muž. „To som si mohol myslieť. Ale aby ste si nemysleli, skúsim to... Možno.“
Muž v obleku sa pozerá na hodinky a úplne iným hlasom prehlási:
„Už musím ísť. V každom prípade, nerobte nič unáhlené.“ Pokynul mu rukou a vystúpil. Výťah práve zastavuje na prízemí.
Dvere sa dlho nechcú samé zavrieť. Mladík vykukne von. Vedľa obchodíka s kvetinkami vyzdobeného ako púťová atrakcia sú dvojkrídlové dvere. Neprestajne sa otvárajú a zatvárajú.
Húfy ľudí sa kamsi náhlia. Nerobia to hlučne, len s nástojčivou náhlivosťu a úplne bez slov. Pár minút ticha a potom sa ozvýva akési mrmlanie. Mladík nevydrží vo výťahu a prikráda sa k škáre medzi verajami. Potichu ich otvára. Dnu sedí množstvo rozličných ľudí - v pyžame, v župane, v bielej sestričkovskej uniforme, s čepčekom, s obväzmi na hlave. Táto nesúrodá zmes spoločne odrieka magické slová začiatku slávenia čohosi, čo počul už veľmi dávno. V sladkých časoch detstva, keď chodil s milovanou babičkou v sobotu večer na omšu. Slová sa nezmenili, babička však dávno zomrela a aj on je dnes úplne iný. Nohy ho však akosi samé nesú k voľnej stoličke. Spolusediaci mu ochotne strkajú pod nos spevník.
Pod skromným reliéfovým oltárom sa začína tajomné súznenie všetkých zúčastnených duší v spoločnom menovateli. Z bočných dvier vychádza dvojčlenná procesia - postarší muž v obleku, v tom istom, v ktorom sa prevážal hore-dolu vo výťahu s jedným nešťastným mladíkom, nestihol sa totiž prezliecť, ale to je momentálne málo dôležité. Cez plecia prehodená slávnostná pelerína. Za ním malý chlapček s tučnou knihou pod pazuchou. Muž v obleku sa láskavo pozrie po všetkých sediacich a tichým hlasom začne:
„Milí moji, všetci ste sem prišli s nejakým trápením.... ale dnes nie je čas na smútok. Niekto vás má totiž veľmi rád...“