Svokor…

Nepoznal sviatku ani piatku. So synmi mali dielňu na čalúnenie. A on bol macher. Dokonca čalúnil kreslo, na ktorom sedel pápež na návšteve Slovenska. Také červené so zlatými ozdobnými klincami, videla som ho v dielni. Vedel urobiť z hroznej potrhanej riňavej stariny super kus nábytku. On to miloval. Babral sa s perami, molitanmi, s láskou pritĺkal klince. Ale ako sa hovorí, obuvníkove deti chodia bosé - doma mal staručký gauč, s ktorého pomaly trčal molitan. Gauč sa dočkal reinkarnácie až po jeho smrti. Môj muž síce vie robiť takéto veci, ale nerobí to s takým nadšením a láskou. U svokra som videla prvý raz lásku k práci. Takú ozajstnú, keď sa nešiel ani najesť, len aby dorobil lavicu, či stoličku. Môj tato si ho pamätá ako historicky prvého podnikateľa, ktorému zhodou okolností vybavoval živnostenský list po revolúcii. Keď sme sa niekedy fotili, nikdy sa nepozeral do aparátu, vždy sa niekam schoval. Ale ja mám tri jeho fotky. A dokonca mám aj záznam zo svadby, našej, keď tancoval s mojou mamou, neuveriteľne im to seklo - obaja boli také sušienky. V podstate som rada, že som mala tak skoro deti, lebo by sa vnúčat ani nedožil. Jožko s Peťkom ho milovali. (Samko ho pozná len z fotky) Vedel sa s nimi blázniť, aj keď vzácne chvíle oddychu u nás na návšteve väčšinou skončili tak, že od únavy zaspal.
2. apríla, keď som šla na ultrazvuk - opäť v tom, som sa stretla v nemocnici so svokrou a mužom. Svokor na dvore odpadol. (Ja hlúpa som si myslela, že veď čo, ja odpadúvam v kuse...) Ale bolo to vážne. Keďže som bola poruke, videla som ho ešte ako jedna z mála, živého. Omylom,ako to už v nemocniciach býva, ho dali na oddelenie ani neviem aké, a kým prišli na to, že má krvácanie do mozgu,upadol do kómy. Ach, doktori. ( Čo sa im načalúnil gaučov a sedačiek!) Po týždni ho totiž jeden mladý syn primára nad ránom bez akejkoľvek konzultácie odpojil z prístrojov, či náhodou nezačne dýchať. Nezačal. Svokra hovorila, že je to aj tak jedno, na žiaden súd to dávať nebude.
Ten mladý doktor je tam doteraz. Av USA sa prebrala teta z kómy po 30 rokoch... Čo už. Pamätám si však to jeho posledné „áhoj“ a úsmev. Deň predtým sme boli na kolotočoch, on držal Petríka na rukách a ukazoval mu nablýskaný mercedes: „Takyto motor si kúpime, uvidíš!“ Jožkovi hovoril vždy: „Ty si dzeduv chlapčik…“
Nikdy som ho nepočula kričať, vždy sa usmieval. Keď ho pochovali, týždeň sme so švagrinkou, ešte bola malá, a mám pocit, že nám to obom pomáhalo, trávili terapiou na cintoríne. Pamätám si, že na druhý deň nasnežilo. Ukladali sme kvety do geometrických vzorov. Prekladali vence do optimálnej polohy. Kochali sa výtvorom. Mala som pocit, že je to naozaj tak, ako povedala svokra: My, plane, sebe mušime ešči na švece pobudnuc…
A Peťko chodil po dome a otváral dvere: Kde je dedo? Sa schoval?